Je obdobie vysviacok. Modlím sa za novokňazov i diakonov, a premýšľam o jednom, ktorý už nie je medzi nami , ale hlboko na mňa zapôsobil.

Tak volajú Rómovia kňaza vo svojom jazyku. Neviem, či tak volali aj otca Jožka Krišandu. Poznala som ho ešte ako bohoslovca, absolvovali sme teológiu v rovnakom roku a dosť často sme sa stretávali pred dvermi pracovne toho istého profesora pred skúškami. Medzi kolegami som bola známa svojim perfekcionizmom a z toho vyplývajúcou nervozitou. Patrila som do vekovo zrelšej polovičky poslucháčov- prvých laikov na Spišskej Kapitule vôbec – a mala som takú úctu pred profesormi, že by som si nebola trúfala prísť nepripravená. Ale ako vieme, tréma s človekom cvičí. Vytiahla som z kabelky už ako cukrík tabletku na upokojenie a odrazu ma poklopkal po ramene  mladík v reverende.

„To musíte riešiť až takto?“

Vypleštila som na neho oči. Kde vzal mladý muž odvahu ma napomínať? Ale mal stopercentnú pravdu.

„Pripravovali ste sa , ako ste najlepšie vedeli?“

„Áno. Totiž.....u mňa je táto teológia naplnením nesplneného sna...začala som už raz v Olomouci, keď štátne správa povolila v protináboženskom tlaku, ale naše štúdium trvalo necelé dva semestre.“ Pozorne ma počúval, no nakoniec sa krásne usmial a povedal: „Ak študujete s takou láskou, nemáte sa čo báť. Nechajte tabletky tabletkami, najlepšie, vysypte ich do zberu v najbližšej lekárni. Dôverujte Pánovi....“

Počúvla som. Neskôr som sa dozvedela, kde sa prejavuje tá dôvera. Nie byť nej, nemohol by robiť šport, aký robil....

Keď sa dostal do slovenského Bangladéša, ako volali gadžovia v okolí Spišských Vlách  obec Bystrany na Spiši a ja na školu, kde prevažovali rómski žiaci, vedela som, že nenavštívim nejakého profesora, ale tohto mladého kňaza, ktorý im aj rozumie, aj vie o ich neduhoch, ale má ich rád. Deti sa v prvých ročníkoch nelíšili a učili sa rovnako dobre ako naše, nerómske. Taký zlom nastal približne v siedmom ročníku u dievčat  a u chlapcov po prvom ročníku na učilišti.  Náboženstvo – kým sa spievalo a hralo, bolo dobre. Niektoré deti aj veľmi radi kreslili. Ale keď som skúšala kreativitu detí napríklad v modlitbe vlastnými slovami....ach jaj!

Nuž, vybrala som sa po telefonáte do Bystrian. Blonďavý pán farár a usmiaty- to  mi pripomínalo slniečko. Vysvetlil mi:  sú veľmi citoví, prelietaví, poverčiví- ale stojí za to hľadať v nich dobro, toho sa chytiť a nevzdávať to. Dievčatá sa neprestanú učiť náhodou. Začínajú  veľmi skoro, niektoré už v tomto veku, s prvými sexuálnymi zážitkami. Nezriedka podporované matkami....otec Jožko to vedel aj nenapodobiteľným spôsobom interpretovať:

„Tha   čhooo ši šalena, naaa čho sa ti učiť, možeš bic doma pri dzecoch a budzeš brac pridafki“, čo je oveľa pohodlnejšie ako sa niečomu vyučiť a robiť....a v tých rokoch nezamestnanosť nebola ešte ani polovičná.  Povedal mi, že mnohé deti, hoci u Rómov je vrodená takmer opičia láska k deťom; a beda učiteľovi, ktorý rómčaťu „ublíži“, mnohé dievčatá hľadajú v týchto predčasných skúsenostiach náhradu za drsnosti, ktorých si v rodinách, kde vládne alkohol, užijú dosť. Motivácia na iný život takmer nulová...Preto treba dievčatám pri stretkách povedať i praktické veci o starostlivosti o deti, hygiene, zdraví, fajčení.....a do toho stále ako responzórium opakovať, že Pán Ježiš ich má rád..A chlapci?

Učilište, a potom nezamestnanosť....čože je to za perspektívu? Otec- živiteľ rodiny- príhovor svätého Jozefa....to treba dať do katechéz. Okrem školských hodín náboženstva boli teda stretká...A tie som naštartovala vďaka otcovi Jožkovi. Nebolo to ľahké. Moji boli špecifickí-sídliskoví  Rómovia.

No i tu mi poradil- na viacerých sedeniach- náš milý otec Jožko- nevzdávať sa a pracovať na kolenách, nevytvárať predčasné uzávery a nevykresľovať si scenáre. „ Zvyk je železná košeľa- ale Pán má pre nás mnoho prekvapení...veď príďte...zavolajte“.  

Nestihla som. Jednu februárovú nedeľu ma zastihol telefonát kamarátky: „To je pravda, že Jožko Krišanda.......už nie je medzi nami?“. Zamrazilo ma, zavolala som na Kapitulu. Nemám rada polopravdy a správy JPP. Tam ešte nevedeli nič. O tri hodiny  som dostala odpoveď. Pravdivú.

Škoda, že som si nerobila výstrižky a neukladala si Slovo zo srdca, náš pekný diecézny časopis, ktorý nám potom prebralo rádio Lumen a napokon zanikol. Kto to má, treba odložiť každý článok, lebo tie príhovory majú krásny humor i nesmiernu hĺbku. I tie sú fotografiou ich autora. Ďakujem Pánovi, že som smela tohto skvelého kňaza a človeka poznať .