Pred desdiatimi rokmi bolo sv. Andreja v piatok pred prvou adventnou nedeľou. O Andreja mi vtedy až tak nešlo. Dialo sa niečo, čo vtedy pre mňa bolo omnoho dôležitejšie...

Mali sme stužkovú. Dnes, po desiatich rokoch prežívam presne to, čo som prežíval na stužkovej. Vtedy som sa pýtal sám seba i spolužiakov: "Toto je osem rokov? Je to možné, že časletí tak rýchlo?" Keď sme sa spoznali, mali sme 10... také uchá vystrašené... Niekto sa s niekým poznal, ale inak ani nie.

Vravím, dnes sa pýtam to isté: "Toto je desať rokov?" Nechcem veriť kalendáru. Veci, ktoré sa mi kedysi zdali nedosiahnuteľne ďaleko v budúcnosti sú zrazu tu a stávajú sa nedosiahnuteľnými z opačnej strany - patria minulosti.

Každopádne mám rád výročia. Nemusia byť nutne okrúhle, ale keď sú, majú takú zvlášnu atmosféru. Takú... ale veď to poznáte.

Naším mottom bol výrok z jednej túry: "Cesta je tam, kde ideme my." Boli sme originálni - možno občas až príliš. A verím, že sme (boli) na to patrične hrdí. Nemali sme strach, že zablúdime, ak pôjdeme do neznáma. Na túrach sa nám to darilo (celkom pravidelne) aj vďaka triedneho "dezoriantačnému nezmyslu". Myslím, že aj tieto drobné poblúdenia nás naučili, že je dôležité nezastaviť. Treba ísť ďalej. Hľadať. Nejaké východisko sa vždy nájde.

Po maturite sa naša spoločná cesta rozdelila na niekoľko chodníčkov po Slovensku i mimo neho. Ale stretávali sme sa vždy na Štefana - každý, kto mohol, prišiel rád. Niekedy nás bolo aj cez 20, niekedy menej. Okrem toho ďalšia stretávka v lete na chate - aj keď nie každý rok.

To isté po skončení výšky. Včera mi prišla pozvánka na "zimné" stretnutie... Drahí moji, budem na Vás myslieť. Dobre nám bolo spolu. A aj keď sme sa občas nemuseli, aj keď sme si liezli na nervy (verejne priznávam, že som na to bol špecialista) aj keď sme takí rozdielni, len pán Alzheimer mi z hlavy vybije výrok "... a vytvorili sme takú harmóniu". Z hlavy. Lebo v srdci ste príliš hlboko na to, aby vás odtiaľ dokázal niekto vytlačiť.

8.D. in aeternum :)