Sú chvíle, kedy si neviem dať so životom rady. Alebo lepšie povedané: načítať správnym spôsobom to, čo Boh postavil do môjho života. Narážam do stien, namiesto toho, aby som našla dvere... alebo cestu.... Nuž a potom? Potom sa niečo stane... ako napríklad pred chvíľou...
Pondelkový nákup. Smerujem do Kauflandu. Prechádzam pomedzi regále a snažím sa čo najrýchlejšie nájsť to potrebné....
Oproti mne sa zrazu vynorí s nákupným vozíkom chlapec. Môže mať asi šesťnásť. Hodí na mňa milý úsmev, mrkne do môjho košíka a obehne ma.... Keď si myslí, že ho už nevidím, zastane a mädlí si ruky: "To je sestrička," hovorí si sám pre seba a žiari radosťou.
O chvíľu je pri mne znova, ale tento raz už s otázkou: "Vieš čo robím?" "Čo?" Dávam mu možnosť povedať niečo viac. "Ja nakupujem," hovorí dôrazne a ukazuje prstom do košíka. "Vieš ako sa teším. Milujem čokolády. Pozri, už som si ju kúpil," hovorí hrdo.
V tom sa pri ňom objaví jeho skelá mama. Aj ona sa usmeje a pokojne mu vysvetlí ďalší smer ich nákupnej jazdy. "Martinko, musíme ísť ďalej, lebo ty by si tu bol aj do večera." Šuhaj poslúchne a tlačí nákupný vozík pred sebou.
Ešte raz sa stretáme. Pri pokladni. Martinko sa šťastne usmieva aj na predavačku. Staršiu ženu s tvárou, poznačenou starosťami.
"Teta predavačka," prihovorí sa jej s niečim neodolatelným vo svojej tvári." vy ste taká dobrá a milá."
"Ja a prečo?" prebehne jej rumenec po lícach a zahľadí sa Martina. "Lebo vy ste mi práve peredali čokoládu. Keby ste to neurobili, ja by som ju nemohol zjesť a nemal by som ani pekný deň."
Teta predavačka sa usmiala a Martinko si svoj zaplatený úlovok vložil do kapsy. Obhliadla som sa okolo... Ten úsmev nakazil všetkých, čo mali uši a začuli Martinov hlas.
A vtedy mi to došlo... Tam hore je niekto, kto mi poslal Martina, aby som sa pohla o kúsok ďalej... A toho "Niekoho" ľúbim....
Milujem Boha. Ale nie preto, že mi predáva čokolády. Alebo preto, že sa bojím, že ak ho nebudem milovať, tak ma potrestá...
Milujem ho, lebo mi DÁVA ZADARMO, aj keď si nezaslúžim... a dáva mi na cestu života skelých ľudí...
Nemusím za nich platiť, ten prechod cez "pokladňu" ak ich chcem mať.
Oni ho už absolvovali vo chvíli svojho narodenia, keď Boh nad nimi vyhlásil, že sú nezaplatiteľní, lebo majú nekonečnú hodnotu, sú totiž Božie deti....
Bože, ďakujem ti za všetkých skvelých ľudí... aj z dnešného, včerajšieho, predvčerajšieho... dňa.
PS. A ďakujem aj čokoládového Martina a jeho mamu...
