Občas sa Boh prihovorí nečakane. Po ľudsky. Cez človeka., ktorý možno o tom ani netuší... Napríklad takto:

Umývam  podlahu. Najskôr na kolenách. No v tom ma niečo pichne v chrbtici a som rada, že sa postavím.

Siahnem po mope. „Prečo už nekolenčkuješ?“ Pýta sa ma malá Janka, ktorá dostala bojovú  úlohu. Kreslí darčeky, čo jej má priniesť Ježiško, kým sa ja pasujem  so špinou na podlahe.

„Bolia ma kríže,“ vyznávam  pokorne.

„Si stará?“ znie súcitná otázka.

„No aj hej,“ hovorím (asi sa červenajúc) a hneď na svoju obranu pridávam: „ Miláčik, ja už nie som dieťa.“

„Ale máš rada deti?“ Pokračuje princezná.

„Jasné. Teba najviac.“ Pridám presvedčivý široký úsmev.

„Tak potom  nie si stará. A nie si ani babka, si iba dospelá mama,“ zakončuje svoju filozofickú úvahu.

Zbadá že čakám na vysvetlenie.

„Keby si bola stará a babka, tak kričíš: „Janka, toto  nerob! Toto neber! Nepchaj si prst do nosa! Daj mi pokoj! A keby som ťa zlostila tak povieš: „Keď budeš takáto, nikto ťa nebude mať rád,“ vydala zo seba na jeden dych.

S babkou trávi veľa času, veď v škôlke je málo miesta pre všetky deti....

„Ale keď si mama, tak povieš.Nevadí, že si špinavá,aj tak ťa ľúbim.“  Zoskočila zo stoličky, naboso pošlapala na mokro umytú podlahu a namierila si to ku mne.

 

Roztopila som sa. Kľakla som si na kolená (ani v chrbte ma nepichlo) a objala som ju...

„Neboj sa,“ pokračovala  starostlivo. „Viem, že si šikovná,ale aj tak ti pomôžem.“ Skôr ako stihla niečo povedať,namočila svoje krásne ružové rukávy po lakte do vedra s vodou....

 

Nuž poviete si... „Ja by som ju....!!!!“

A možno začnete chápať aj babkine zákazy... Všetky, okrem jej posledného výroku...

Ja som si však našťastie v tej chvíli spomenula iba na vetu od mamy... „Nevadí.....“

 

Nuž ale o inom som chcela...

 

Viem, že to čo sa stalo pri obyčajnom umývaní dlážky, bol „Boží brnk“.

 

 Boh mi brnkol a poslal dieťa....

Aby sa predstavil.

Aby povedal, aký je a akého ho máme očakávať....

 

Nie je to Boh, ktorý nad nami stojí a hovorí: „Nerob toto a toto! Neber toto a toto! Nepchaj si prsty do nosa!!! Daj mi pokoj!!!  Ak to budeš robiť, tak ja ťa prestanem  mať rád!!!!“ Nesúhlasí síce s našimi hriešnymi a dobrovoľnými dobrodružstvami, ale neláme ani nad jedným z nás palicu.

 

Je iný ako nám o ňom hovoria ľudia. Je to Boh, ktorý je najbližšie nášmu srdcu – pravda, ak mu dovolíme, aby sa priblížil.

 

Boh, ktorého očakávame je ako mama, ktorá vám povie: Nevadí, že si špinavý (od hriechu, od hnevu, od nečistých vzťahov...) Nevadí, že nie si dokonalý! Nevadí že nezvládaš to a to! Nevadí, že robíš z času na čas „hlúpe rozhodnutia“... Nevadí....  AJ NAPRIEK  TOMU VŠETKÉMU ŤA ĽÚBIM.

 

A nie je to Boh, ktorý je niekde „hore“ a prihovára sa k nám cez GPS,alebo mobilné sieste.

 Je iný...

Je ľudský....

Prichádza,

dotýka sa nás

a prihovára sa našej nedôvere (nečuduje sa jej. Vie že sme sa mnoho krát popálili).

Stále nám opakuje: „Neboj sa.  Ja ti pomôžem... Ja som s tebou... Ja s tebou prejdem  každú čiernu dieru... každú krízu.... každý deň...“

 

Je toBoh, ktorý robí to, čo je mimo našich predstáv.

 

Namáča ruky po lakeť do vedra s vodou a nevadí mu, že sa zašpiní našimi slabosťami...  Pozná prostriedok,ktorý ich znova vybieli. A opakuje: „Aj keby vaše hriechy boli červené ako šarlát, zbelejú ako sneh“

 

Je to Boh Láska.... ktorý prichádza nečakane....

 

A hoci som ešte nezapálila ani jednu sviecu na adventnom venci, v mojom srdci sa chveje „Boží brnk“

 

„Pane Ježišu, daj nám milosť, aby sme Ti počas týchto adventných dní priniesli samých seba, takých akí v skutočnosti sme: slabých, doráňaných, sebeckých, presvedčených o svojich pravdách, trasúcich sa od strachu, bezmocných, zúfajúcich i dúfajúcích....

Nedovoľ nám, aby sme nechali oklamať svojim vlastným pohľadom na seba, svojou „obdarovanosťou“, „sebestačnosťou,“ či inými „pseudo-darmi“, ktoré máme a kroté sú nám blízke rovnako ako farizejovi , ktorý kľačal v chráme spolu s mýtnikom.

Nauč nás ľudskosti, a daruj nám odvahu, aby sme sa nebáli pomáhať iným. A brnkni aj do našej nedôvery. Premeň ju, prosím na dôveru, že aj keď sa popálime, zraníme a zablatíme, že nás neprestaneš mať rád...

Daruj nám odvahu vstúpiť do Betlehema nášho vlastného života a stretnúť sa s tebou vo svojom srdci.“