Kráčam hore.... Len tak... Túžim sa stretnúť s Tichom....

Podať ruku skalám i Tomu, kto kedysi povedal to naveky platné:

„Peter, ty si skala a na tejto skale postavím svoju cirkev.

Brány pekelné ju nepremôžu... Tebe dám kľúče.... Čo zviažeš na zemi, bude zviazané aj v nebi....“

 

Chcem byť s Tým, kto sľúbil, že v plnosti času premení srdcia ľudí. Tie kamenné im vezme a daruje im srdcia z mäsa... mäkké, citlivé a milujúce....

 

Chcem Tomu hore darovať „balvany posledných dní“,

kroky mojej (ne) viery, či nedôvery...

Nečakám, že sa stane niečo výnimočné...

Iba kráčam za Tým, ktorého hľadá každé ľudské srdce

 

Kráčam za Ním (či od Neho) ako Emauzskí učeníci po zmŕtvychvstaní...

 

Prekladám pravú nohu pred ľavú v pravidelne opakujúcom sa rytme.

A pozerám sa navôkol.

 

Popri asfaltovej ceste sa týčia mocné stromy...

 

Pamätajú viac ako ja...

Pokrútené konáre obrastené machom, svedčia o mnohých víťazných bitkách s prírodou i s človekom.

Cez vysoké koruny ozdobené lístím prenikajú lúče slnka.

Akoby ten HORE čakajúci posielal svojim deťom na zem SMS-ky nádeje...

 

„S O S som tu hore a nikdy sa neunavím v MOJOM čakaní na TEBA.“

 

Ja „prízemníčka“ si sama pred sebou priznávam, že nie vždy myslím na Čakajúceho

... že  z času na čas prepadnem otcovskému výkriku z evanjelia:

 

„Pane, verím! Pomôž mojej nevere.“

 

Slnko prikryl mrak a v hore to zašumelo.

Akoby  sa aj vietor pridal k mojej prosbe o nový a hlbší dar viery pre človeka....

 

Z diaľky sa rýchlym tempom približuje ku mne akási postava.

Je to muž, na prvý pohľad  „hubár“ s košíkom v ruke.

Tvár má zvláštnu, plnú nepokoja....

Akoby ho niečo „vyplašilo“ alebo?

 

Zastal.

„Idete hore?“ spýtal sa bez pozdravu. Prikývnem.

„Viete, čo tam je?“

„Áno. Myslíte ten kríž?“

Gestikuluje. Akoby hľadal slová. „No ono to tam je aj niečo iné.... Ja som to v živote ešte nezažil, akýsi dotyk... Zvláštne.....“

Prikyvujem.

Pokúša sa opísať neopísateľné... Viem o čom hovorí.

„Som neveriaci,“ pokračuje. „Ale toto, čo sa mi dnes stalo, sa nedá opísať... Čo to je?“

 

Neviem, či je o „svojej nevere“ naozaj presvedčený....

No tuším, že sa nepýta správne.

Možno by som mu mala povedať, aby si tú otázku položil inak: „Nie ČO TO JE, ale KTO TO JE?“ Z nejakého mne neznámeho dôvodu, si však zahryznem do jazyka.

 

Muž sa lúči. Chce sa mu bežať.  „Vrátim sa tam. A vy tam určite choďte. za tú námahu šľapať hore to stojí.. Aj vás sa tam niečo dotkne...“

Jeho rýchle kroky sa dotýkajú asfaltovej cesty. Chápem. Musí ísť.

V očiach sa mu ligocú slzy a nechce, aby ich niekto videl. Ak ste „muž“ jednoducho vám zakážu plakať. Naučia vás, že slzy sú prejavom slabosti...

 

Len sa občas pýtam:

Prečo potom, najsilnejší muž na svete, Boh v ľudskom tele, plakal nad Jeruzalemom a prečo ten istý Boh, zaslzil pri hrobe svojho priateľa Lazára?

Je naozaj pravda to, čo nás učia druhí?

 

V duchu si prajem, aby sa ten „utekajúci“  muž zastavil, aby sa pozrel do svojho (ne)veriaceho srdca...

„Bože, dokonči dobré dielo, ktoré si v ňom začal...,“ posielam do neba niekoľko viet a teším sa, že tento „pútnik“ má pred sebou ešte dosť dlhý úsek cesty, kým ho nepohltí hluk mesta.

Cesta z asfaltu a betónu končí.

Vchádzam do lesa.

Na kmeňoch stromov sú namaľované biele kríže.

 

„Kto chce ísť za mnou, nech vezme svoj kríž a nech ma nasleduje.... Lebo kto si chce život zachrániť, stratí ho.

Ale kto stratí svoj život pre Mňa, zachráni si ho...“

 

Myslím na Ježiša...

Ísť za ním a nestratiť zmysel pre pravdu, pokoru, odpustenie a lásku, dá v dnešnom svete naozaj  zabrať...

 

Nevadí,  keď sa pošmykneme,

keď zradíme....

Chybou je, ak vyhodíme zo svojho srdca ľútosť...

Veď Ježiš, práve kajúcemu lotrovi, povedal:

 

 

„Ešte dnes budeš so mnou v raji.“

 

 

„Pane verím. Pomôž mojej nevere....  Pomôž mi vyliezť až tam hore... Pane, viem že s tvojou pomocou nie je nič nemožné...“ modlím sa... 

 

Načúvam reči lesa a lapám po dychu.... Výstup je dosť strmý...

Mám obuté botasky, ktoré sa rozhodli, že budú odierať.....

Míňam strom za stromom, kríž za krížom...

Vnímam pokojne rastúce huby, hebký mach

a v tichu počujem známy hlas – hlas Niekoho, kto mi je blízky... Akoby hovoril:

 

„Tu na tejto ceste sa budem prihovárať tým, ktorí na mňa zabudli.

Tu ich oslovím HLASNÝM   TICHOM.

Tadiaľto ich privediem na miesto, kde budem prosiť Otca slovami,

ktoré som povedal na kríži:  „Otče, odpusť im, lebo nevedia čo robia...“

Sadajúc si na lavičku vtlačenú medzi mohutný strom a kmeň,

sa púšťam do sledovania kôry...

 

Čas i červotoč tu vysekali vlastné chodníčky....

Aj cez biele kríže majú svoje cestičky.

 

Utriem si z čela pot a spolu s ním akoby som zmyla aj starosti...

 

V tej chvíli mizne z môjho srdca bezmocnosť a hnev nad tvrdosťou ľudských sŕdc, ktoré klamú, vraždia, rozbíjajú rodiny a vysmievajú sa kresťanom i Bohu...

 

Či sa to isté nedialo v čase, keď Ježiš zomieral na kríži?

Či sa apoštoli nerozpŕchli a neskrývali, lebo sa báli, že ich chytia a zabijú?

Či si zákonníci nespravili z náboženstva systém príkazov a zákazov, ktoré platili pre všetkých ostatných, len nie pre nich?

Či králi a vladári nenaložili na poddaných „neúnosné bremená“ (a sami ich neniesli!) ?

Či každú vzburu nepotlačili aroganciou, vyhrážkami, väzením, alebo vojenskou mocou bez toho, že by sa spýtali, či vzbúrenci nemajú pravdu?

 

Akoby sa dejiny opakovali....

 

Musel prísť Boh...

... Musel sa vrátiť na zem...

... aby vzal na seba všetko, čo bolo pre ľudí ŤAŽKÉ.....

 

Viem, že je tu aj teraz...

... prihovára sa cez prírodu...

... cez cestu v lese....

... cez drevenú lavičku...

... cez....

 

Znova počujem kroky a spoza stromov sa zhora blížia dvaja páni. Že by ďalší „hubári?“

Nemýlim sa. Namieria si to priamo ku mne.

„Aj vy idete do ticha?“ pýta sa starší.

„Neviem, komu to napadlo postaviť tam hore kríž, ale to miesto je priam zázračné,“ dodáva mladší a priznáva. „Chodím tam rád.“

„Aj ja,“ ochotne pritakám.

„Dá sa tam načerpať,“ mávne rukou starší. „Aj bez slov. Nemusíte sa modliť Otče náš, stačí, keď sa zahľadíte na kríž. Stíchnete a dovolíte, aby sa vás dotklo nebo...“

Zhlboka som si vzdychla.

Mladší muž to „načítal“ po svojom. „Nebojte sa. Tam hore nie je Boh, ktorý vám niečo vyčíta. Práve naopak. Tam hore máte pocit, že je Niekto, kto vás chápe... Nesúdi vás za žiaden hriech, aj keby ste niekoho zabili, alebo sa rozviedli... On je tam iba s vami a má vás rád, takú aká ste.“

 

Tí dvaja povedali všetko. Pomaly vstávam. „Idem sa tam teda pozrieť,“ usmejem sa a zamávam na pozdrav.

„Len choďte a uvidíte, že dnes budete mať pekný deň... a isto aj krajší život,“ dodá starší muž a sníme z hlavy klobúk.

 

Hora sa ponorí do svojho rytmu... Ozývajú sa len ľudské kroky zabárajúce sa do lesného koberca a šum vetra....

 

„Poďte ku mne všetci, ktorí sa namáhate a ste preťažení a ja vás posilním,“ spomínam si na slová, ktoré sa mi do pamäti vryli ako prvé pri mojom stretnutí s Kristom...

 

Som na mieste...

Stromy prestali spievať svoju pieseň...

a predo mnou Boh

otvoril kľúčom svojho  KRÍŽA bránu POKOJA.

Čas sa zastavil.

Opriem sa o veľký balvan a počúvam...

Dávam všetko...

Dávam samú seba...

 

Mraky v diaľke sa neprestávajú hrať.

Menia tvar, akoby chceli povedať:

„Práve tu hore sa začína život.“

 

ŽIVOT,

ktorý premohol bolesť a smrť ...

NA KRÍŽI

 

 

Na kríži, ktorý podľa židovského zákona bol najpotupnejším nástrojom smrti.

 

Pribíjali naň zločincov, vrahov a chceli na ňom zničiť život Krista. Odpúšťajúcu a milujúcu, milosrdnú lásku...

 

A tento kríž ukazuje smer. Týči sa nad priepasťou...

Nad dedinou, v ktorej má byť postavený kostol Božieho Milosrdenstva

Akoby ukazoval ľudskej duši smer...

Akoby sa prihováral:

„Aj keď spadneš do rokliny plnej prázdnoty a kamenia.... tam dole ťa čaká milosrdná láska.“

 

Spomínam si, že túto roklinu cirkevní otcovia volajú miestom hriechu, pokušení a pýchy...

A predsa aj do tohto pekla, do tvrdosti ľudského bytia, tam dole v ruchu sveta, je niekto, kto čaká so záchranným lanom lásky...

Je to Boh so svojim milosrdenstvom.... V chráme, kde bude na slová kňaza prichádzať v spôsobe chleba a vína... a volať k sebe všetkých, ktorí sa namáhajú a sú preťažení....

„Totus Tuus Mária... Totus Tuus Amen.“ sú ďalšie nápisy na dvoch veľkých kameňoch. Pred nimi v skale je obraz svätého pápeža Jána Pavla II. 

 

„Celý tvoj Mária. Celý tvoj. Amen“ opakujem si v duchu a spomínam na osobné stretnutia s týmto mužom.

Je svätý! A rovnako ako počas svojho života, aj teraz opakuje:

 

NEBOJTE SA.

Znova počujem kroky.

Ku krížu, z druhej strany lesa prichádzajú ďalší pútnici.

Stretli sa niekde na pol ceste.

 

Dáme sa do rečí.

Ten prvý tu chodí dva krát do týždňa. Vraví, že sa tu chodí modliť za svojho dospelého syna, ktorý sa vydal na zlé chodníčky.

Prosí o príhovor Jána Pavla II, aby mu dal poznať, čo má robiť, a aby sa dotkol sŕdc jeho najbližších.

A prosí aj za manželku, lebo vidí, ako sa trápi nad svojim dieťaťom.

Priznáva, že vie postaviť dom, ale nevie zmeniť srdce svojho dieťaťa.

 

„A prečo chodíš prosiť sem práve Jána Pavla II.?“ skočí mu do rečí jeho spolupútnik z pol cesty. „Prečo neprosíš o orodovanie, napríklad Pannu Máriu, alebo iného svätého?“

Utrápený otec sa zamyslí a otvorí pred nami svoje srdce.

 

„... hanbím sa za svojho syna. Už aj v dedine všeličo vyviedol... Aj do kostola som kvôli tomu prestal chodiť.... Len čo ma ľudia zbadajú, vyčítajú mi a chcú, aby som mu dohovoril, lenže to je to isté, ako by som hádzal hrach na stenu...

Premýšľal som, že skončím so životom a tak som utiekol do lesa... Niečo mi hovorilo: „Utekaj, bež, vyššie a vyššie... Až som objavil toto miesto. Nik tu nebol. Iba kríž... Plakal som... ale na život som si nesiahol. Začal som sa tu modliť.

A potom tu dali tento obraz. Niečo ma k nemu priťahovalo. Poďte, ukážem vám čo.“

 

Vstali sme a zamierili k obrazu  Jána Pavla II. „Pozrite sa, čo vidíte?“

„Nič zvláštne,“ obzeral si ho z blízka jeho spolupútnik.

 „A vy?“

„Vidím tam samú seba. Môj obraz. Akoby som bola v ňom.“

„Presne to som videl aj ja a cítil som, akoby ma tento pápež prijal do svojho srdca. Ako by mi rozumel a som si istý, že chce vyprosiť požehnanie pre mňa, i moju rodinu.“

Hoci nikto už nič nepovedal, ticho kričalo hlasnejšie ako amplión na námestí. Všetci sme sa ponorili do postavy svätého pápeža a priali sme si, aby sa Boh na jeho príhovor dotkol  mladého muža, kráčajúceho po zlých chodníčkoch.“

„Odkedy sem chodím,“ poznamenal otec,  „Boh mení moje srdce a mám viac síl....“

 

Každý z nás si našiel priestor pre „svoje ticho,“

a hádzal do priepasti kamene svojho života.

 

Hľadal odpovede na život...

a listoval v Zmluve , ktorú Boh večnosti zasadil do srdca

každého človeka...

 

Rozprával sa s Ním vo svojom svedomí...

 

Tam hore, na hore menom BUT-KOV, dostáva človek nové oči a uši.

Akoby sa jeho KOVový sluch prebúdzal pre zvuk slov, ktoré priniesli Konštantín a Metod!

Akoby nanovo začul to Božie a otcovské: Neboj sa, červíček Jakub....veď ja som s tebou...a aj keď padneš, nemôžeš padnúť hlbšie ako do náručia môjho Milosrdenstva....

 

Na Butkove je Boh, ktorý sa dotýka človeka!

 

Človeka, ktorého dnešná spoločnosť vníma ako ROBOTA, ako zmes výkonných súčiastok, úspešných iba vtedy, keď sa dokáže usmievať 24 hodín denne, keď vychová dokonalé deti, keď pracuje na plný výkon...

 

Tu  - V HORE – pred Tým HORE do výšky týčiacim sa krížom sa človek na nič nehrá.

Tu sa učí čítať nanovo svoj život.

Tu má šancu dovoliť Učiteľovi ŽIVOTA, aby opravil všetky chyby.

Tu je Boh Učiteľ pripravený...

 

Tu Boh na kamennej podlahe rozdáva nové knihy odpustenia a zmizikom milosrdenstva opravuje „nesprávne zložené skúšky života.“

 

Tu... Treba prísť a zažiť..... Treba si to vyšľapať hore...

Skúsiť a presvedčiť sa, že výstup na horu sa oplatí...

Vždy.