V Biblii je jeden zaujímavý verš:
Lk 16,9: „A ja vám hovorím: Robte si priateľov z nespravodlivej mamony, aby vás, až sa pominie, prijali do večných príbytkov.“
Materiálne veci sa nedajú zo života vylúčiť. Musíme v nich žiť, riešiť ich a vlastniť. V kresťanstve si niekedy razia cestu teórie o tom, že materiálne veci sú zlé alebo aspoň menej významné ako tie duchovné. A tak niekedy čakáme, kedy tieto veci skončia a budeme sa môcť venovať "vyšším veciam". Ako potom nájsť súvis medzi našim životom s Bohom a našim podnikaním, zarábaním peňazí, starostlivosťou o nehnuteľnosti, spravovaním účtov a pod.?
Podľa uvedeného verša si z materiálnych vecí máme "robiť priateľov, aby nás prijali do večnosti." Máme ich teda spravovať tak, aby na súde svedčili " v náš prospech." Aby tam nemohlo moje auto svedčiť o mojom hriechu, aby nemohli moje peniaze, moja firma svedčiť proti mne, ale aby svedčili v môj prospech. Aby to tak mohlo byť, máme si z nich urobiť priateľov.
Na inom mieste Božie slovo hovorí, že sme povolaní byť správcami Božích vecí. V podobenstve o troch správcoch ten, ktorý ignoroval materiálne veci svojho Pána, dopadol najhoršie. Najviac získal od neho ten, ktorý najlepšie spravoval a znásobil jeho majetok. (por.: Mt 25,14)
Myslím si, že hlavný omyl v tejto oblasti je práve v tom, že my sa považujeme za vlastníkov. Biblia na mnohých miestach hovorí, že Boh je vlastník a my sme správcovia. Ak si uvedomíme, že všetko, čo máme, je od neho, potom nám aj materiálne veci dávajú hlboký duchovný zmysel.
Ďalší problém je asi aj v tom, že sme si zvykli život deliť na duchovný, rodinný, pracovný, ... Podľa mnohých kresťanov sa treba starať najmä o duchovný život. Biblia však tento pojem nepozná. Hovorí len: „Žite duchovne!“ My si pod pojmom duchovný život neraz predstavíme modlitby, bohoslužby, čítanie Božieho slova, ... Ostatné oblasti nášho života zostávajú akoby odrezané od Boha a nedávajú nám duchovný zmysel. My ale máme len jeden život. A ten máme žiť celý duchovne. Teda rovnako s Bohom - keď sa modlím, keď periem, opravujem auto, zarábam peniaze, spravujem účty, starám sa o deti alebo som na dovolenke...
Boh od nás chce, aby sme tento svet pretvárali na Jeho kráľovstvo. Nechce, aby sme utiekli od sveta, odrezali sa, ale aby sme žili vo svete, premieňali ho a posväcovali. Materiálne veci nie sú nevyhnutne zlé. Zlé môže byť ich používanie. Boh nám ich dáva na to, aby sme ich spravovali v Jeho prospech. Materiálne veci sú nám zverené. Ich pravým vlastníkom je Boh. My ich spravujeme. To je jedinečná a privilegovaná úloha. Ak máš firmu, živnosť alebo spravuješ peniaze, je to tvoje povolanie, tvoja služba. Ak ich spravuješ Božím spôsobom, konáš službu pre Boha, šíriš Jeho kráľovstvo. Môže to byť rovnako dôležitá služba ako služba kňaza pri oltári alebo služba vedenia spoločenstva.
Mnohí ľudia snívajú o tom, ako sa týchto vecí zbavia a budú robiť niečo dobročinné a charitatívne - niečo pre Boha. Takýto postoj je však neraz únikom od povinností a od zodpovednosti. Boh od nás chce, aby sme sa chopili zodpovednosti tam, kde sme. Apoštol Pavol hovorí: „Všetko, čo robíte, robte z tej duše ako Pánovi.“ Teda súčasťou nášho vzťahu s Bohom je aj naša práca, podnikanie, zarábanie, investície, zhromažďovanie financií atď. Máme si byť pri všetkom vedomí, že to je pre Neho. Nemusíme pri tom odriekať modlitby, ale robiť tieto veci poctivo, morálne dobre, odborne, profesionálne, zodpovedne,...
Ak materiálne veci spravujeme pre Boha a s Ním, tak toto spravovanie môže byť pre nás naplňujúce a môže byť požehnaním a ony môžu byť naším „priateľom“.
