Kto vlastne som? Odkiaľ, prečo, načo som? Čo a komu môžem veriť?
Nemyslím si, že by nebolo potrebné a prospešné pripomínať si svoju vieru. Môžem sa v nej utvrdiť, zdokonaľovať a skonfrontovať svoj skutočný stav.
Každá generácia, ale najmä každá historická epocha má svoj pohľad na veci a vytvára vlastný životný štýl. Otázku zmyslu života každý chápe po svojom. Prečo? Začíname tým už v detstve. Ešte nástojčivejšie sa vynára otázka o zmysle bytia v utrpení. Aj na to nájdeme odpoveď v učení Cirkvi podľa Božieho slova.
Verme viac našej Cirkvi, ako mediálnej protikresťanskej úderke, ktorá často pod taktovkou „vodcu“ vytvára rôzne línie, ktoré majú ľudí odvádzať od pravej podstaty viery v Boha a nasledovania učenia Ježiša Krista – zakladateľa Cirkvi. Základom je Božie slovo, predostreté odborným výkladom kňazov, ktorí majú dar Ducha Svätého i vzdelanie pre túto činnosť.
Nikto nemôže povedať, že je nútený zotrvávať v náboženskej organizácii, s ktorou nesúhlasí, ktorej vedenie vzbudzuje u neho pohoršenie alebo pri ktorej má pocit, že nedodržuje pravidlá, ktoré sama hlása.
Tisícročia dávali náboženstvá ľuďom odpoveď na otázku o zmysle života, a to nie v prvom rade teoreticky. Odpoveď náboženstiev sa prejavovala v celom spôsobe života, v mravnosti a v právnom poriadku a sprevádzala jednotlivca od narodenia až do smrti.
Viditeľný svet je skutočný iba vďaka účasti na svete neviditeľnom, božskom a svätom. Legendy a symbolické úkony sprístupňujú tento pôvod všetkého bytia.
Platí to o každom náboženstve, i keď rozličným spôsobom. Nech sú jednotlivé náboženstvá akokoľvek rozdielne, jedno majú spoločné: berú vážne problematickosť človeka a jeho neschopnosť bez pomoci nájsť zmysel svojho bytia.
Náboženstvá však zavše sfalšovali Boží obraz tým, že mu nasadili masku démonickosti. Napĺňali ľudí nie radosťou a nádejou, lež strachom a robili z nich otrokov. Napriek tomu však nachádzali v náboženských úkonoch silu zvládnuť radosť i bôľ, dobro i zlo, život i smrť. Dodnes náboženstvá poskytujú miliónom ľudí zmysel a oporu, dôvod a cieľ života.
Nikdy nechýbali ľudia, ktorí spochybňovali zmysel viery v božstvo a zavrhovali náboženskú prax. Ateizmus ako masový zjav a pokusy postaviť spoločenský život na nábožensky neutrálny alebo vonkoncom sekularizovaný základ sa však objavuje posledné desaťročia.
Človek nášho storočia dospel akosi spontánne k presvedčeniu, že je plnoletý, schopný vysvetliť svet bez postulovania mimosvetskej bytosti, a že nie je takejto bytosti zodpovedný.
Plnoletý človek sa nazdával, že kritikou náboženstva bude môcť vysvetliť aj pôvod viery.
Podľa knihy: A. H. Mateje: „Viem, komu som uveril“
Spracovala: Anna Václavová
