Jednu sobotu sme boli na farmárskych trhoch a kúpili sme si tam kúpeľné oplátky. Nezjedli sme ich tam všetky a tak sme si ich priniesli aj domov. V nedeľu ráno ich Dorotka zbadala položené na múriku medzi kuchyňou a obývačkou. Akonáhle zbadala obrázok kúpaliska, hneď si zaumienila, že sa pôjdeme kúpať. A už sme jej to nemohli vyhovoriť. Bola taká zlatá a perfektná. Hneď začala baliť plavky do takej princeznovskej darčekovskej tašky. Svoje, Miškove, maminkine a moje nie, pretože ich nevedela nájsť. Zato mi stále opakovala, aby som si ich zbalil sám. Nebyť toho, že chodíme v nedeľu o 11 tej na omšu, museli by sme ísť hneď. Aj keď bola plaváreň ešte zatvorená. Priznám sa, že ja na plaváreň nechodím veľmi nadšený. Nie som vodný typ. Ale nemohli sme jej povedať, že tam nepôjdeme, aj keď sme mali iné plány. Mali sme sa k večeru stretnúť u Maťa a Ivky aj s Lulkou a Norom. Ale Dorotka si to tak krásne vymyslela. Zavolali sme teda Lulke a Norovi, či by aj oni nešli na plaváreň. A išli. Aj Maťo išiel. Dokonca aj Robo s Jurkom, ktori si chceli ísť púšťať šarkana išli s nami. A tak Dorotkine rozhodnutie zmenilo plany ôsmym ľuďom, ktorí s ňou boli na plavárni.

Pointa:
Niektorí ľudia veria na osud. Že všetko je predom dané. Mne táto situácia ukázala opak. Ja som Dorotkin otec. A Boh je náš Otec. Verím tomu, že ako som ja zmenil svoje plány na nedeľu, aby bola Dorotka šťastná, tak aj Boh mení svoje plány s nami. Vidí po čom túžime a dá nám to. Dal nám predsa slobodnú vôľu, aby sme sa sami rozhodovali čo urobíme a čo neurobíme. Kam pôjdeme, alebo nepôjdeme. Čo povieme, alebo nepovieme. Či budeme milovať, alebo nebudeme milovať. A naše rozhodnutia ovplyvnia aj životy iných ľudí. Či už v dobrom, alebo zlom.