Historicko-jednoduché zamyslenie

Bolo pekné popoludnie, z rádia zaznievala príjemná hudba a do toho sa ozval dezorientovaný hlas mladučkej redaktorky: „No, a tých, ktorí chceli v minulosti lietať, Cirkev upaľovala na hraniciach." Zafučal som ako zákonom chránený zubor a myslel som, že jedným úderom knokautujem svoje rádio – primičný dar za vyprodukovanie tohto nezmyslu. Poprechádzal som sa po fare a dobre som to predýchal a predovšetkým som si to zapamätal.

Nie som historik, ale mám rád aj také knihy, pri ktorých sa intelektuálne trápim. Napriek tomu prijmite odo mňa zjednodušený pohľad na niektoré dejinné udalosti vo svete a Cirkvi. Preskočím obdobie prenasledovania prvých kresťanov, lebo toto obdobie má svoje pokračovanie v rozličných obmenách. Len sa tomu niekedy hovorí boj za ľudské práva - katov. K rozdeleniu Východnej a Západnej cirkvi roku 1054 došlo vplyvom chýb počas predošlých storočí a vďaka tvrdým a unáhleným hlavám. Križiacke výpravy nám vyvolávajú úškľabky na tvári. Spokojne môžu, pretože až po niekoľkých storočiach islamskej agresie kresťanský svet zareagoval na „demokratickú" konverziu severnej Afriky na islam a na silný vplyv islamu na Pyrenejskom poloostrove. Určite nebolo jednoduché zorganizovať takéto výpravy bez moderných dopravných a komunikačných prostriedkov. Je jasné, že tieto výpravy doprevádzali aj dobrodruhovia. Možno už vtedy ich tam ťahala vidina ropných polí v islamskom svete.

Vraj bola Cirkev proti pokroku. Univerzity nám asi stavali Marťania, nehovoriac, že po Tridentskom koncile bolo nariadené, aby každá farnosť mala školu. Že sa na niektoré veci a objavy pozerala Cirkev s nedôverou je normálne. Na všetko, čo nie je odskúšané sa aj vo vedeckom svete pozerá s nedôverou. Nestačí len nadšenie, sú potrebné aj skúsenosti a rozvážnosť. Mnohí ľudia by sa uchránili od tragédii, keby viac študovali, ako nadšene bezhlavo experimentovali. V tom bolo zlo experimentov - veľké riziko. Aj aviatici si najprv lámali krky a až potom vymysleli aerodynamický tunel, aby prišli na mnohé chyby v pilotáži a konštrukcii svojich skákajúcich, lietajúcich a následne padajúcich aparátov.

Náboženské vojny medzi katolíkmi a protestantmi majú silné politické podfarbenie. Kristus bol na boku a bojovalo sa predovšetkým o moc. Dôkazom toho je napríklad, že nepriatelia Habsburgovcov sa neváhali spojiť aj s Turkami, len aby dosiahli svoj cieľ, hoci sa priznávali ku kresťanstvu. Z každého popraveného v stredoveku nemôžeme robiť demokrata a bylinkára. Ani Ján Jessenius nebol popravený 23. 6. 1621 pre svoje výskumy, ale preto, lebo sa zapojil do stavovského povstania. Život v stredoveku si tiež netreba idealizovať. Aj ten bol bohatý na brutálne vraždy, ktoré bolo potrebné potrestať, lúpeže, ktoré nebolo možné tolerovať a satanské kulty, či štát rozvracajúce sekty, ktoré nebolo možné nechať bez povšimnutia. My, ktorí sa bojíme tmavých zákutí veľkomiest a parkov, ani nezazlievame svetskej moci v stredoveku, že sa držala pravidla: „Kto šetrí vinníkov, trestá nevinných."

Niekedy vnímame dejiny ako vytrhnuté z kontextu a potom sa na niektoré udalosti pozeráme jednostranne. Upálenie Johanky z Arku bolo politickou záležitosťou a chápe sa to, akoby to bola záležitosť len Cirkvi. A samozrejme, že nenadávame na Burguňďanov, ktorí ju zradili a vydali Angličanom. A už vôbec si nevšímame to, že bola nábožná, že bola panna s vynikajúcou kondíciou. V tom si z nej príklad už brať nebudeme. Je ťažké posudzovať dejiny len na základe jednej udalosti, alebo posudzovať ich po prečítaní jednej knihy. Platí veľká pravda: „Boj sa človeka, ktorý prečítal iba jednu knihu." Ani kniha sa nedá zároveň posúdiť po prečítaní jednej vety. Razie proti čarodejníctvu odrážali spoločenskú paniku pred neznámym. Na tento druh hystérie doplatili aj nevinní. Hony na bosorky však boli záležitosťou aj protestantských štátov. A aj vtedy existovali satanské kulty, ktoré mali do činenia s násilnou kriminalitou. My ľudia poverčiví a hltajúci horoskopy, nemáme morálne právo súdiť ešte väčšiu vyplašenosť ľudí v minulosti. Pri mapovaní dejinných udalostí by bolo potrebné brať do úvahy nemožnosť byť absolútne nezaujatým historikom. Jednoducho neverím v absolútnu objektivitu. Ináč pridá počet mŕtvych víťaz, ináč porazený. Alebo napríklad iný pohľad mali husiti na cisára Žigmunda a ináč sa na neho pozeráme my, ktorí sme od ne bratských husitov museli na našom území znášať ich vyčíňanie.

Veda a technika nám priniesla uľahčenie mnohých vecí, ale neurobila nás lepšími. Človek v jadre ostáva ten istý. Tvrdí sa, že Cirkev mala veľkú moc. Nie vždy. Vplyv mala určite. Cirkev chcela mať vplyv na spoločnosť a panovníci chceli mať vplyv na Cirkev. Silne však pochybujem o veľkej moci Cirkvi, keď viem, že časť rehole templárov bohatej a oddanej pápežovi bola upálená v Paríži roku 1314 aj s veľmajstrom Jakubom. Pri čítaní o umučení sv. Jána Nepomuckého pochybujem o moci Cirkvi, keď mu pri mučení prepálili bok a zviazaného v kolese vo funkcii pražského vikára a doktora cirkevných práv ho hodili do Vltavy.

Keď hovorí Cirkev, vtedy sa „zapchávajú uši" (Sk 7, 57). Keď k niečomu dôjde, vtedy sa „otvárajú papule" (Ž 22/14). A opäť je Cirkev na vine. Pomaly to tak vyzerá, že Pius Xll. je zodpovedný za 2. svetovú vojnu. Ako ho brali vážne národní socialisti? Keď bola zverejnená encyklika Pia XI. - S naliehavou starosťou, pričom budúci pápež Pius XII. znalý nemeckých pomerov ju osobne doplnil zostrujúcimi opravami, v Nemecku v roku 1937 vystúpilo 108 000 veriacich z Cirkvi! Zároveň sa udialo to, čoho sme svedkami aj dnes. „Súdmi sa prevalila lavína procesov proti duchovným a mníchom za údajné prečiny proti mravnosti a devízovým nariadeniam. Sprevádzala ich zlomyseľná kampaň v tlači" (G. Knopp). Vyčítame Piovi XII., že diplomaciou zachránil viac Židov, ako keby otvorene rozdráždil svetových politikov? Bál sa veľkých perzekúcii voči kresťanom v Nemecku a povedzme si otvorene, bol to riadny chaos, ako to býva vo vojnách zvykom.

Aby sa zamaskovala slabosť Mníchovskej dohody, kedy sa Nemecku podhodili Československo a Anglicko tým stratilo aj mier aj česť, my Slováci sa bijeme do pŕs pred tvárou Európy za vznik vojnového Slovenského štátu. Veď v čase jeho vzniku aj Sovietsky zväz spolupracoval s Nemeckom a prakticky cela Európa. O 80 rokov budeme my Slováci možno zodpovední za inváziu do Iraku. Ak však človek vidí vo francúzskych kostolíkoch menoslov mladých chlapcov, ktorí zahynuli v 1. svetovej vojne, pochopí, prečo sa Angličanom a Francúzom nechcelo ísť do novej vojny s Nemeckom. Osudom malých štátov je vždy byť príveskom veľkých štátov. To platí o Slovensku aj teraz. A platí takisto, že mocní majú pravdu. Demokracii nás učia prapravnuci indiánskych vrahov a bývalí kolonizátori a po panike okolo šialených kráv, krívačiek a slintačiek sme mali na hraniciach kontrolovanú batožinu, hoci sme tieto choroby na Slovensku nevyprodukovali.

Posudzovať dejinné udalosti je veľmi jednoduché od stola. Podobne ako keď Hitier riadil Paulusovu armádu pri Stalingrade z Berlína, alebo ak nám experti z Bratislavy radia, ako mame na divokom východe riešiť rómsky problém, či ako vyžiť z minimálnej mzdy. Nechcel som Vás dráždiť, chcel som sa len tak jednoducho dať najavo, že posudzovať dejiny nie je len také jednoduché a že pri ich skúmaní, treba veľa čítať a pozorovať, aby sme sa netvárili, že my by sme to určite urobili lepšie. Akurát tak za stolom ako aj ja tento príspevok.

Jozef Krišanda