Priznávam sa, že začiatky koronavírusových obmedzení a zákaz verejného slávenia bohoslužieb som niesla veľmi nedokonale - ako som už koniec koncov písala. Zdalo sa mi, že bez Chleba asi umriem a pár dní moje vnútro nezamestnávalo nič iné, len otázka prijímania a neprijímania. Možno to bolo spôsobené aj niektorými nie veľmi šťastnými stretnutiami, no v tej dobe som mala chvíľu pocit, že kňazom je s mojím hladom jedno - im je predsa hej a sveta žiť, veď oni si nosia sv. omšu so sebou. A niektoré skúsenosti (aj sprostredkované) ma presviedčali, že veru je to tak, na niektorých farách zákazom akoby vláda podpísala celozávodnú dovolenku. Problém bol, že svojou bolesťou pokrivenou optikou som mala pocit, že sa to stalo takmer na všetkých farách. A cítila som sa ako ovca v stáde nájomníkov a nie pastierov. Našťastie, bol to omyl a trval iba krátku chvíľu.

Túto "búdku ukrivdenej ovečky" začali po pár dňoch totiž systematicky podkopávať reálne skúsenosti: naozaj každý vedel o talianskom farárovi, ktorý si do lavíc nalepil veľké fotky svojich farníkov. Ale nie každý vedel o tom, ako jeden môj vysvätený rehoľný brat prehovára celú komunitu, aby nejakým spôsobom začali rozdávať sväte prijímanie tým, ktorí túžia. A už vôbec nie každý počul - ako ja - na druhej strane telefónu svojho spovedníka plakať za farníkmi. Chýbali mu.

Každý také veci nevie. No kto nechcel byť slepý, musel vidieť.

Ako hocijaká maličká farnosť streamuje sv. omšu hoc aj len cez mobil. A postupne pridáva ruženec, krížovú, prvopiatkovú, adorácie, požehnania, zvony, všetko. Drive-in spovedanie v Taliansku. Prechádzky pána s fialovou štólou v mrazivom vetre pred kostolom na Slovensku. O tisíc percent navýšená aktivita na webstránkach farností, citáty, zamyslenia, aktivity, farské listy. A priznaná bolesť v online kázni pána farára z blízkej farnosti, že to jednoducho nevie prijať. Týždeň čo týždeň. Nevie si zvyknúť. Ó áno, nevie. Lebo ja v notebooku vidím v princípe to, čo v kostole, hoci okolo mňa je moja izba, nedochádza mi ale, že kňaz nevidí to, čo pozná. Vidí prázdny kostol, prázdne lavice, snáď len pár hláv presvitá za zatvorenými dverami, ktoré nesmie otvoriť, pretože už ten a ten a henten nevydržal a otvoril, a bola tam polícia a televízia a pokuta a pohoršenie všetkých neveriacich Slovákov, akoby každá dedinská svätá omša bola lyžovačkou v Alpách.

A postupne som prestala súdiť všetkých. Tých, čo sa tak báli, že kostol i seba priam hermeticky uzavreli. Tých, čo sa tak nebáli, že to budú splácať teraz 20 rokov.

Komu nezlomilo srdce mimoriadne Urbi et orbi, pápež, Pastier celej Cirkvi, v daždi na Námestí sv. Petra a SÁM, SÁM, bez tých, ktorých miluje, ktorým obetoval život i svoju slobodu - bez nás? Pápež.. díva sa, ohlasuje raodstnú zvesť, a miesto davu vidí betón, na ktorý padá dážď, kameru, prázdno, vedomie, že jeho milovaní sú pozatváraní doma, trpia, umierajú osamotení, a na prázdne mesto sa pomaly znáša noc.. na jeho pleciach ťarcha celého sveta.

Každá farnosť má osamoteného pastiera, čo číta evanjelium dreveným laviciam.

 

Pred Veľkou nocou sme sa boli prejsť s dvoma kamarátmi tak ďalej do prírody, bolo slnečno a teplo. Ja som sa rozplývala nad žltkastou farbou trávy a že sa nemusíme brodiť vysokou a vôbec nad všetkým. No jeden z nich, syn majiteľa farmy, iba smutne povedal: "Je nízka. Je veľmi sucho. Naše ovce sa nebudú mať kde pásť."

Srdce pastiera.

 

Chýbajú nám, chýba nám chlieb.. a my chýbame im. Samým im ten chlieb tak nechutí. Veď ktorý otec sa s pokojom naje, keď vie, že nemôže nasýtiť deti? "Pasie ma na zelených pašienkach," hovorí dnes žalm o dobrom Pastierovi, v čase, keď nás naši pastieri ešte na zelené pašienky nemôžu vziať. A ja viem, veľmi dobre viem, že kým to tak je, nič im chuť nevráti. Ani tá slanina, čo na salaši nepokapala, lebo tam teraz nikto nechodí.

 

A preto si myslím, že dobrý Pastier už veľmi potrebuje ku nám prísť a vládne opatrenia to snáď umožnia.

Lebo naši pastieri sú veľmi hladní konečne nás nasýtiť.