Pred týždňom som po chválach povedal mojim mladým, že ma prekladajú. Ťažko sa nám v ten večer lúčilo a nebolo to bez sĺz.

Márne som im vravel, nech si slzy odložia, keď to príde, nech neplačú už teraz, ale nech sa tešia z tých pár týždňov, čo nám ešte Pán pripravil.

Týždeň prešiel a keď som sa vrátil z dovolenky, v sobotu po sv. omši sme mali chvály takpovediac neplánované – obvykle mávame v piatok.

Býva u nás zvykom, že dávam priestor na modlitbu príhovoru. Poznáte to. Príde dušička, povie, za čo chce prosiť či ďakovať, či čokoľvek čo má na srdci, nasleduje krátka modlitba s vkladaním rúk a požehnanie.

Tak prišla mamička piatich detí a s takým trasľavým hlasom, skoro až plačom hovorí: „Nič, otec, nič zvláštne, nič. Chcem len ďakovať Pánovi za všetko. Aj za to, že od nás odchádzaš, lebo aj tam, kam ideš, ťa ľudia potrebujú.“

So sánkou som skoro spadol aj ja. Podlomili sa mi kolená a chýbali mi slová, čo sa mi naozaj nestáva často.

Na chválach neostala do konca – má doma trojmesačného Joela. Keď sa prišla rozlúčiť a podľa miestneho zvyku ma objala, utrela svoje slzy o moje líca. Možno si ani neuvedomila, že jej slzy sa stali mojimi.

Ostáva vo mne chvála za vieru tejto ženy.