Téma, o ktorej sa často hovorí a o ktorej som presvedčený, že to bude jedna z prvých otázok, ktoré dostane nový pápež (ak nie pre iné, tak už len preto, že ju počnúc Pavlom VI. dostávajú všetci pápeži, niektorí aj viackrát). Ja sám plne súhlasím s dobrovoľným celibátom hneď z niekoľkých dôvodov.

Povedzme si otvorene, že keď sa pápež vyjadrí o celibáte ako o „dlhej a chvályhodnej tradícii západnej Cirkvi“, je v tú ranu liberálnou loby odsúdený ako nejaký senilný tradicionalista, ktorý si nemohol užiť keď bol mladý a teraz to na oplátku nikomu nedopraje (ospravedlňujem sa za tvrdosť vyjadrenia, budú nasledovať ďalšie). Je to klasická pseudoargumentácia na podpásovej úrovni. Možno preto, že jej autori na premýšľanie používajú časti tela práve od pása nadol...

Tak sa teda vyjadrujem k (dobrovoľnému) celibátu ja, mladý zdravý chlap a obyčajný dedinský farár v jednej osobe.

Zaujímavé je, že tí, ktorí sa takto navážajú do pápeža (a teda do celej Katolíckej cirkvi!) vedia o celibáte menej ako ja o Higgsovom bozóne. Teda asi toľko, že niekde vo svete je skupina ľudí, ktorá sa niečím takým zaoberá.

„Cœlebs“ latinsky znamená „neženatý“. Zámerne nepíšem „slobodný“, lebo byť „neženatý“ ešte ani zďaleka neznamená byť „slobodný“ a naopak. „Sloboda“ je omnoho širší pojem. A práve na nej – na slobode – chcem postaviť argumentáciu o dobrovoľnom celibáte.

Celibát je súčasťou života Cirkvi, Západnej rovnako ako Východnej, hoci rozličným spôsobom. V prvom rade treba vykoreniť omyl, veľmi často rozšírený aj medzi roduvernými rímskymi katolíkmi, že kňazi Pravoslávnej cirkvi (prípadne východných obradov Katolíckej cirkvi) sa môžu ženiť. Nemôžu. A nikdy sa nemohli. Môže sa však stať, a deje sa to často, že ženatý muž je vysvätený za diakona a potom za kňaza, teda opačný postup. Ale raz vysvätený diakon sa už oženiť nemôže, myslím (tu prosím o doplnenie), že ani ak by ovdovel.

Opakujem, že som presvedčený, že celibát nielen môže, ale MUSÍ byť dobrovoľný. Prečo?

Je to celkom jednoduché. Nie je dôvod skrývať, že celibát nie je prirodzený stav človeka. Pre človeka je prirodzené mať rodinu, byť otcom či matkou. Ak by sme chceli ostať na rovine pudov, môžeme pridať, že sexuálny (rozmnožovací) pud je v človeku – ako v každom živom tvorovi – druhý najsilnejší hneď po pude sebazáchovy.

Preto zvoliť si celibát znamená zvoliť si životný stav, ktorý ide ponad prirodzenosť človeka, ktorý žiada určitý spôsob života a sám sa ním stáva. A toto rozhodnutie, keďže je spečatené doživotným sľubom pred Bohom, je tak vážne, že musí byť dobrovoľné. Spomínam si na radu jednej rehoľnej sestry, ktorú si veľmi vážim: „Celibátom neberieš zodpovednosť za seba, ale za iných.“ Už vtedy, pred rokmi ma pri tej vete striasalo a trvá to dodnes. Žiadna švanda, ani nasladlé rečičky. Tvrdá realita. Ale realita, ktorá stojí za to. Realita, ktorá musí byť podopretá modlitbou a pokorou, lebo inak neobstojí.

Takže: celibát – bezženstvo – musí byť dobrovoľný. Za týmto výrokom stojím, aj keby ma to malo stáť hlavu. Vysvetlím.

Už som načrtol, že celibát je stav, ktorý ide mimo prirodzené potreby človeka. Stav, v ktorom, ak je celibátnik úprimný, cíti, že po čisto prirodzenej ľudskej stránke „čosi“ chýba. To „čosi“ nie je len sexuálny pôžitok, ale aj určitá citová samota, ktorá žiada postoj zrelej slobody voči sebe samému a voči blížnemu pre Boha – v zodpovednosti za seba i za iných a vo vedomí, že Boh toto prázdno napĺňa. Ťažko sa to opisuje, treba to zažiť.

Cirkev to vie a správa sa podľa toho. Cirkev dobre vie, že celibát ako stav ide ponad prirodzenosť človeka, nie však proti nej, a nie nadarmo hovorí o zasvätených ako o „znamení nebeského kráľovstva, v ktorom sa ľudia neženia a nevydávajú“ (porov. Lk 20,35). Cirkev veľmi dobre vie, aký zrelý a slobodný musí byť človek, muž či žena, aby sa dokázal slobodne rozhodnúť pre celibát.

A tu je celé tajomstvo. Pred diakonskou vysviackou každý kandidát dostane od biskupa otázku: „Chceš svoju oddanosť Kristovi spečatiť celibátom pre nebeské kráľovstvo v ustavičnej službe Bohu i ľuďom?“ Ja som 8.XII.2007 verejne, slobodne a dobrovoľne odpovedal: „Chcem.“ Nechválim sa, nemám sa čím. Všetko je milosť. Nech sa však prihlási ten, kto na túto otázku odpovedal ono „Chcem“ z donútenia alebo neslobodne. Taký sľub by nebol platný...

Takže podčiarknuté a zrátané: Celibát JE v Katolíckej cirkvi dobrovoľný, je slobodnou a vedomou voľbou každého, kto chce slúžiť ako kňaz či rehoľník Bohu a ľuďom. Sloboda je totiž hodnota, na ktorú nesiaha ani sám Pán Boh. A pre istotu ešte raz: nech sa prihlási ten, kto bol k celibátu donútený.

A je to. Súhlasíte so mnou, že celibát v Katolíckej cirkvi je dobrovoľný? Ak aj nie, nevadí. Váš nesúhlas nemá vplyv ani na prax Cirkvi, ani na môj názor.

Iste, žiť celibát nie je ľahké. Ale je to možné a je to krásne. Celibát má okrem apoštolských základov korene aj v Tradícii Cirkvi. Keď prestalo prenasledovanie kresťanov, vždy sa našiel niekto, kto chcel pre Ježiša stoj čo stoj vyliať svoju krv, dávať Bohu zo seba to najlepšie. Títo muži (neskôr aj ženy) odchádzali do púšte, kde objavili, že celibát, ak sa žije naplno, je každodenným vylievaním vlastnej krvi z lásky k Bohu. Čuduj sa, svete, týchto šialencov zvykneme po smrti volať svätými. Panenstvo pre nebeské kráľovstvo rovná sa novodobé mučeníctvo. Slogan ako z reklamy.

Tvrdím, že muž je na svete na to, aby sa stal otcom – žena zasa na to, aby sa stala matkou. Či je toto otcovstvo alebo materstvo duchovné alebo telesné, je druhoradé. No ak chýba, život takého človeka je prázdny a premárnený, teda zbytočný.

Zopakujem, že som mladý a zdravý chlap. Do celibátu som nešiel bezhlavo a ani preto, že by sa mi nepáčili ženy alebo preto, žeby som nebol schopný manželského života. Len Pán Boh vie (a môj spovedník tuší), čo ma stálo, kým som dorástol do rozhodnutia pre celibát. Ten na oplátku dostal so zasvätením sa Bohu nový rozmer. Celibát je dar. V prvom rade pre toho, kto sa ho rozhodne žiť, a potom – bez preháňania – pre celú Cirkev.

Celibát je svojou podstatou znamením protirečenia – a nemôže to byť inak, ak má svedčiť o Kristovi. S ironickým úsmevom stoika sledujem, ako do celibátu najviac bijú tí už spomínaní, čo na druhej strane vyčítajú farárom, že keďže nemajú rodiny, nevedia poradiť rodičom, ako vychovávať deti, že nechápu. On mi ten úsmev potom občas zamrzne, ale to nič.

Nuž takto by som to... Na začiatok by som odporučil začať žiť podľa Desatora. Lebo často sa stáva, že títo kňazobíjci sú celkom slušné prasce, pre ktoré sú pojmy ako zdržanlivosť či predmanželská čistota alebo dokonca vernosť partnerovi/ke známe len z temných dejín a patria na ich smetisko; však „zmena partnera osviežuje vzťah.“ Juj, drúčok môj (alebo rovno ozembuch)... Zdravo usudzujúci človek toto spoza zubov nevypustí. To si radšej zahryzne do jazyka. Stáva sa totiž, že jednotlivci sú z toho zamieňania takí osviežení, až ich z toho mrazí. A keďže následkom toho majú podchladené mozgy, nevedia potom, komu vlastne patria; nasledujú rozvody, násilie a (samo)vraždy. Je len prirodzené, že týmto indivíduám vadí, že existuje niekto, kto sa usiluje celkom vedome žiť vernosť v manželstve, alebo čistotu v celibáte. Ťažko ľahko žiť. Posadnutosť sexom je tiež diagnóza. Dúfam, že nie prognóza.

Mám po krk všetkých tých odborných vyhlásení o intímnom živote, v ktorých niet zmienky o ľudských (nie kresťanských) hodnotách. Protivia sa mi samozvaní sudcovia, ktorí stále dokola odsudzujú Cirkev za škandály, ktoré ona sama v osobe pápeža odsúdila, lebo to často robia len preto, aby zakryli morálnu žumpu vlastného života. Hnusia sa mi krikľúni, ktorí na základe niekoľkých kňazov, ktorí nezvládli celibát hádžu do jedného vreca všetkých farárov, často s cieľom už spomenutým vyššie. Iste, v lese narobí viac rachotu jeden strom, ktorý padá, ako tisíc, ktoré rastú. A žiaľ, padajú aj libanonské cédre.

(Apropo škandály... Ak ich v Cirkvi máme, tak preto, že sa prípady neriešili hneď a zametali pod koberec a preto, že deviantné správanie jedincov bolo tolerované v príkrom rozpore s evanjeliom a morálnou náukou Cirkvi. A áno, bola to hrozná chyba. Ale to už pápeži povedali.)

V praxi to vyzerá tak, že tá istá loby, ktorá bije do Cirkvi pre pedofilných kňazov, bije zároveň do svetových organizácií, s výsledkom, ktorý hovorí sám za seba: zvrátené snahy (b********v) homosexuálov a lesbičiek dosiahli, že v niektorých štátoch bola hranica veku „schopnosti mať pohlavný styk“ znížená na vek 12 rokov! Napríklad v Japonsku takmer súčasť histórie; v Holandsku od roku 1990 stačí mať na pohlavný styk s dieťaťom starším ako 12 rokov jeho súhlas a vedomie, že rodičia nemajú nič proti... Väčšina týchto perverzných indivíduí považuje 13-ročné dieťa za dospelého jedinca „s právom ... mať... sexualitu a mať vzťahy medzi sebou alebo s dospelými.“ A sa im to máli, chcú ísť ešte nižšie. Schválne, vaše tipy? 7 (slovom: sedem) rokov!!! A pri tom všetkom si samozrejme nezabudnú obtierať o Cirkev svoju zvrátenú papuľu. Nuž čo... Vyššie som písal o jedincoch, ktorí na premýšľanie používajú časti tela od pása nadol. Produktom takéhoto myslenia je v lepšom prípade lajno. Nie som xenofób. Len som pomenoval, čo okolo seba vidím.

Nedá sa svietiť. Uzatváram, lebo som otvoril ďalšiu tému. Vraciam sa k celibátu. Celibát ostáva znamením protirečenia práve preto, že je znamením totálneho odovzdania sa Bohu a zrieknutia sa seba a tak vyžaduje slobodu, ktorá sa v dnešnej modernej otrokárskej spoločnosti hľadá často. Celibát ostáva znamením Toho, „ktorému budú odporovať“ (Lk 2,34). A tak je to dobre.

Viem, že nemám vyhraté. Ak mi Pán Boh dopraje ešte pár chvíľ života, viem, že v nich bude ešte mnoho bojov. Ale verím, že Boh je verný, že ma nedovolí skúšať nad moje sily, že vie, že som sa pre celibát rozhodol vedome a dobrovoľne – rovnako, ako každý, kto mu túži patriť úplne.

Prosím Vás o modlitby za kňazov. Aby sme ostávali verní a slobodní.

obrázok: detail ruky Jána Krstiteľa na mozaike v Badíne (ruka, ktorá krstí za zároveň ukazuje na križ)