Keď nepomôže Biblia

A je to tu... Pôst sa skončil... od včera „po vzkriesení“ voňajú v kuchyni klobásy, chren a všetko, čo patrí k Veľkej Noci. Ale naozaj je to všetko?

V sobotu ráno sa u nás zastavila moja známa. Má štvorročného syna Dávida.

A ako dobrá „kresťanská mama“ ho chcela „zasvätiť“ do prežívania veľkej noci.

Nuž pustila sa do toho už v piatok večer.

„Idem do kostola,“ oznamovala, kým sa on hral v detskej izbe.

„Načo?“

„Idem za Pánom Ježišom. Zomrel a teraz je v hrobe.“

Dávid zvraštil čelo. „Už zase ho tí zlí pribili na kríž?“

Prikývla, tešiac sa, že večerné čítanie obrázkovej biblie, prinieslo „ovocie.“

„Idem s tebou. Počkaj, pobalím sa,“ vstal a vytiahol svoj škôlkarsky ruksak z pod postele.

Privrela dvere a nakúkala, čo si tak jej syn balí do kostola. Vytiahol svoje „náradie.“

Kliešte, zverák, blicky a kombinačky. Po chvíli premýšľania pridal i kladivo.

Usmiala sa a tiež sa šla zbaliť. No do tašky si dala Bibliu.

Cestou do kostola sa jej Dávid spýtal:„Mami, a čo máš v tej taške?“

„Bibliu,“ odpovedala pokojne a pozrela sa na synátora.

„No ty si tomu dala,“ mračil sa. „Ježiš je umretý a ty si myslíš, že mu pomôže kniha?“

„A čo mu pomôže?“ Chcela sa nechať poučiť.

„No kliešte. Dáme ho dole z kríža. A potom si ho zoberieme domov. Môžeme ho skryť aj pod moju posteľ.“

Len čo vošli do kostola, Dávid zastal.

Pred oltárom bol veľký kríž a na ňom Kristus. Prekvapilo ho to.

No len na chvíľu.

Hneď sa rozbehol k nemu a chcel sa pustiť do akcie.

Z ruksaku vytiahol svoje kliešte a podišiel ku krížu.

„Čo chceš urobiť?“ pýtala sa ho mama.

„No pomôcť mu.“ Načahoval sa hore. Aj keď mal nové topánky a stál na špičkách, nedosiahol ani po Ježišovu ranu na nohách.

„Mami, zdvihni ma!“ prikázal.

Moja „známa“ sa obzrela okolo. Tri ľudské hlavy boli zaborené do meditácie nad ..... (nuž možno aj nad okolím). Čo by však nespravila pre svojho syna.

„Nedá sa to!“ mračil sa Dávid, keď do svojich „klieští“ konečne lapil klinec. „Nemám sily. A aj blicky sa hýbu... Mami, skús to ty!“

„Ja?“ spýtala sa neisto, pomysliac si, že ak ju tí „modliaci sa pri božom hrobe“ uvidia, pomyslia si svoje.

„A ty ho tu chceš nechať?“ vrčal Dávid. „Ty mu nechceš pomôcť?“

„Jasné, že chcem.“ A tak aj dospelá žena musela pristúpiť ku krížu a detskými „blickami“ sa pokúsiť o vytiahnutie klinca. „Nejde mi to,“ priznávala. Prvý krát vo svojom živote cítila, že sa jej dotýka Boh...

Dávid si rýchle kľakol a smutne sa pozeral do Ježišovej tváre: „Ježiš, prosím ťa vydrž. Pošleme za tebou ocka. On má v garáži väčšie blicky a má viac sily.“

Vzdychol si a vybehol z kostola, ponáhľajúc sa za otcom...

Kým však prišli domov, ocko bol už v práci...

Zatelefonovali a on sľúbil, že keď sa vráti, pôjdu spolu zachrániť Ježiša.

Keď moja známa odišla, premýšľala som o nás...

O tom, že my „dospeláci“ tiež chceme strhnúť Ježiša z kríža....

Premýšľala som o našich „blickách“, či „kliešťoch“ ktoré používame, aby sme Ježiša odstránili z našich životov...

O našich plánoch ako ho skryť, ako zabudnúť na neho...

O našich cestách, ktoré sú navonok „akože jeho“ ale naše srdce je úplne mimo...

A prechádzajúc sa po uliciach, som videla,

že sme kríž vymenili za vajíčka zavesené na kríkoch v záhrade...

za jarné radovánky....

za oddych a bicyklovanie... za čas.... kedy treba zmiznúť.....

Ale kam a vôbec dá sa to?

Pre mnohých je to čas vyhlásenia: „že sú to kresťanské sviatky, a nech si ich slávia farári a babky...“ „... že oni Boha nepotrebujú... a že si ho tí druhí vymysleli....“

Nuž neviem.

Ten Ježiš ostane,

aj keď na jeho „odklincovanie“ a „úschovňu“ použijeme najmodernejšie trezory ľudskej mysle...

Raz na každom trezore odomkne ten správny kód...

A čo bude potom?

Budú nám stačiť vajíčka, šunka, chren, klobásy???

Modlím sa, aby nielen Veľká Noc...

ale každý deň bol pre nás šancou

zahľadieť sa na Ježiša ľudským srdcom...

a nechať jeho lásku, aby prežiarila každého človeka....

Zachráňme Ježiša, ako Dávid...

svojou láskou... (on je v každom jednom z nás)