„Láska sa nevypína, nie je pyšná.“ 1 Kor 13,4 „Keby ste vedeli, že jazyky, ktoré ste stvorili, vás budú ohovárať, ústa, ktoré ste stvorili, budú na vás pľuť, ruky, ktoré ste stvorili, vás ukrižujú, stvorili by ste ich? Boh áno.“ (Max Lucado: Láska hodná dávania)

Prečo to Boh robí? Všetky problémy by mohol majestátne vyriešiť svojou všemohúcou schopnosťou. Tvoril by dokonalý svet, dokonalých ľudí stále dokola. Boh sa však rozhodol pre iný spôsob, lebo On  je LÁSKA: Tam, kde nie je miesto pre iných, nie je miesto pre lásku, a tak vo svojom pláne vždy plánuje aj miesto pre nás ( aj s našimi slabosťami a omylmi).

V našich rodinách, manželstvách, spoločenstvách či práci máme tendenciu myslieť si, že my sami robíme veci najlepšie a ťažko sa nám už len uvažuje, kto by danú vec urobil rovnako dobre, či dokonca lepšie ako my. Výsledkom je prepracovanosť, vyhorenie a pomalý rozvoj. Deti neupracú tak kvalitne ako mama, a tak mama upratuje všetko sama, aj keď deti sú už dávno dospelé. Je opakovane nahnevaná a frustrovaná z kolobehu rokov rutinnej práce v domácnosti. Šéf vo firme chce vedieť o každom maličkom rozhodnutí, ktoré musí prejsť cez neho. Rieši každý problém. Zamestnanci sú zakliesnení v takmer nulových kompetenciách, šéf je frustrovaný, že sa na nikoho nemôže spoľahnúť a všetko musí riešiť sám. Vedúci mládežníckej skupinky sa pokladá za služobníka všetkých- jeho úlohou je všetko vymyslieť, pripraviť a zorganizovať, mladí v jeho skupinke sa majú zúčastniť toho, čo vymyslel.  Postupne si mladí začnú hľadať miesto, kde by sa mohli realizovať a začnú zo skupiny odchádzať, pretože tam nie je pre ich iniciatívu priestor. Vedúci skupinky sa cíti zradený a nedocenený. Koreňom týchto všetkých problémov je často naša neuvedomená pýcha. Postoj, že to, čo robíme nikto iný nezvládne dobre.

Sv. Pavol hovorí, že máme považovať iných za lepších od seba, čím sa v originálnom texte myslí, aby sme premyslene zvažovali, kto z ľudí okolo nás by mohol byť v danej pozícii dobrý či lepší ako my sami a dali mu priestor. „Pokora nezmýšľa o sebe nízko. Zmýšľa primerane.“ (Max Lucado) Byť pokorný neznamená myslieť si, že sme nanič a každý okolo nás je lepší. Byť pokorný znamená žiť v pravde. Uznávať svoje danosti a nebrať všetkých okolo ako konkurenciu. Vedieť v čom som dobrý, a pritom vedieť, že sú aj lepší a nebyť z toho rozladený. Takým spôsobom budeme môcť rásť viac aj my, aj ľudia okolo nás.

Mama, ktorá s láskou a zábavou učí deti variť, prať, pracovať v záhradke, si pestuje vzťah s deťmi prirodzeným spôsobom a práca sa postupne pekne rozdelí medzi všetkých členov rodiny. Výsledkom sú šikovné deti pripravené na život, pohoda v dome, viac oddychu aj urobenej práce. Mama ostane mamou a nestane sa z nej večná slúžka. Šéf, ktorý dokáže vidieť, ktorí z jeho zamestnancov sú schopní zodpovedne a samostatne riešiť problémy a úlohy, dá iných menej samostatných pod ich vedenie. Sám sa viac stará o vedenie a rozvoj podniku a svojich zamestnancov ako o kontrolu všetkých maličkostí vo firme. Šéf zostane šéfom a nepremení sa na kontrolóra. Vedúci skupinky mladých rozpozná šikovných spolupracovníkov v skupinke a dá im priestor odbremeniť jeho samotného a neskôr založiť vlastnú skupinku. Vedúci ostane vedúcim mladých a nestane sa z neho údržbár prázdnej miestnosti.

Je nám to akési povedomé? Presne tak postupoval Ježiš s apoštolmi. Modlil sa, videl potenciál a vyvolil si dvanástich a potom im pomaly dával viac a viac kompetencií. Mohol, ale nechcel robiť veci sám. Vždy sa radoval z rastu iných. Pokora oslobodzuje- uvoľňuje iných stať sa tým, čím by mohli a pomáha nám ostať tými, ktorými máme byť.

Prečítajte si tiež: Litánie pokory

Môže byť tento text prospešný pre iných? Zdieľajte ho na sociálnych sieťach alebo pošlite svojim priateľom.