Nikdy so nad tým tak nerozmýšľala. Nemyslím na jedlá - maces, charoset, pečeného baránka..., myslím na pocit, keď človek vie či tuší, že toto je posledné jedlo, jeho posledná večera... Je možné, aby mu vôbec chutilo? Alebo naopak, snaží sa vychutnať si každé sústo?
Neviem si predstaviť, čo prežívalo Ježišovo srdce počas večere s učeníkmi. Keď o tom čítam, zdá sa mi, že tam cítim záblesky smútku z lúčenia prestriedané s rozhodnosťou odovzdať naposledy ešte čo najviac, skľúčensť z cesty, ktorá Ho už - už čaká, no rovnako istotu z Víťazstva, ktoré príde.
Židovská večera Paschy je plná výborných jedál a nechýba ani víno. Čítanie chválospevov, ktoré pripomínajú vernosť Boha, vlievajú nádej na konečné a úplné vyslobodenie. No predsa - chutili pokrmy apoštolom aj po horkom oznámení, že jeden z nich Ježiša zradí? Aké to musí byť... stráviť poslednú večeru so zradcom? A akú príchuť má sladký charoset pre Judáša- tá časť pokrmu, ktorý sa podával najmilovanejšiemu členovi rodiny, väčšinou manžel manželke, keď ho dostal v kúsku nekvaseného chleba od Ježiša?
Predsa to náš Boh chcel takto... A predsa nás nazýva priateľmi!
"Nik nemá väčšiu lásku ako ten, kto položí život za svojich priateľov!"
Drahý Ježiš, ďakujem za Tvoju poslednú večeru a zanechanú Eucharistiu, ktorá vždy a nanovo "chutí ako nebo".
PS: Ak to bude možné a budeme môcť dnes vyhradiť si 1 hodinu pre bdenie s Pánom Ježišom, mnohí svätí potvrdzujú, že je to stále spôsob, ako potešiť Ježišovo srdce. Požehnaný Zelený štvrtok!
Zdroj obrázka: https://www.learnreligions.com/