Cesty poznávania Boha. Cestou je človek

Hoci niektoré náboženstvá v určitých epochách do značnej miery prekrúcali a falšovali obraz  Boží a obraz človeka, predsa sa v nich skrýva hlboká múdrosť. Vyslovujú čosi stále platné o ľudskom bytí. Berú vážne konečnosť človeka, javiacu sa i v jeho neschopnosti nájsť na všetky otázky platnú odpoveď. Každá odpoveď totiž budí nové otázky. Neustále sa musíme preškoľovať. Naša nevedomosť je vždy väčšia ako naša domnelá múdrosť.

Keď na toto chceme úprimne odpovedať, nakoniec s i sami priznávame, že nie sme výnimkou, i keď v niektorých prípadoch vieme racionálne, objektívne zaujať stanovisko, naše postoje sú aj tak pretkané pochybnosťami. Čiže na otázky odpovedáme otázkou.

Podobnú neúmeru možno konštatovať i pri hľadaní šťastia. Človek nikdy nedosiahne plné uspokojenie. Jestvuje síce dajaký okamih, kedy prekypuje šťastím a chcel by ho vychutnať: „Postoj chvíľa,  aká si krásna!“ (J.W. Goethe). No čoskoro spozná, že aj tieto okamihy boli iba sľubom, ktorý sa nikdy úplne nesplní.  Nič sa mu na tomto svete nemôže stať všetkým.  Všetko totiž s čím sa stretne je konečné a ohraničené, nedokonalé a pominuteľné.

Aj biblia pozná túto skúsenosť.  V starozákonnej knihe Kohelet (Kazateľ) sa píše:  Márnosť, len márnosť – hovorí Kazateľ.  Márnosť, len márnosť , všetko je iba márnosť.  Aký osoh má človek zo všetkej svojej  námahy, ktorou sa ustáva, (kým je) pod slnkom?  Jedno pokolenie prichádza , (iné) pokolenie odchádza. Zem však stojí naveky (Kaz 1,2-4).  Všetko má svoj čas a svoju chvíľu každé úsilie pod nebom. Svoj čas má narodiť sa, svoj čas má zomrieť, svoj čas má vysádzať, svoj čas má sadenice vytrhať. Svoj čas má plakať, svoj čas má smiať sa. Svoj čas má zarmucovať sa, svoj čas má tancovať (Kaz 3,1-2.4) . Lebo (hračkou) osudu sú Adamovi synovia, (hračkou) osudu sú (aj) zvieratá - veď ich osud je rovnaký. Ako zomiera on, tak zomierajú aj ony, rovnaký dych života má všetko - človek ničím nevyniká nad zvieratá. Všetko odchádza na spoločné miesto; ako bolo všetko vzaté z prachu, tak sa všetko do prachu navracia (Kaz 3,19-20) .

V ľudskej skúsenosti sa však popri objave vlastnej konečnosti a podmienenosti – i keď iba náznakovite – hlási aj čosi nepodmienené, nekonečné.  My ľudia totiž napriek stále novému zážitku konečnosti všetkého, čo nás obklopuje, neprestávame pracovať a hnať sa za šťastím. Zrejme dúfame, že dosiahneme čosi viac ako  pominuteľné okamihy pozemského šťastia. 

Sme stále na ceste, stále pociťujeme hlad a smäd po plnšej a jasnejšej pravde, spravodlivosti a dokonalejšom šťastí. Túto neuhasiteľnú túžbu  po neobmedzenom šťastí, po dokonalej spravodlivosti a neklamnej pravde človek nemôže ukojiť sám. Márne sa o to pokúša. Stále naráža na hranice, ktorými je on sám, a spoznáva,  že je konečný, slabý, nedokonalý. A predsa nikdy nerezignuje, ustavične sa za niečím ženie.

Život človeka je cestou, cestou smerom k tajomstvu. Na tomto presvedčení spočívajú všetky náboženstvá, aj biblické.

Tajomstvo človeka hraničí s ešte hlbším a väčším tajomstvom, ktoré náboženstvá nazývajú Bohom.

Podľa knihy:  A. H. Mateje:  „Viem, komu som uveril“

Spracovala: Anna Václavová