Katolícka Šariatica

Blížiaca sa návšteva Sv. Otca dráždi už aj tak rozbúrenú hladinu verejnej mienky hlavne po diskusiách a dišputách okolo novelizácie interupčného zákona. Názov katolík a kresťan sa stáva pejoratívom v bulvárnych periodikách a znamená niečo ako podlú, a netolerantnú osobnosť, ktorá sa iba modlí a spovedá, aby mohla ešte viac hrešiť. Začína sa mi to páčiť. Cirkev sa stáva určitým spoločenským antiseptikom - dezinfekčným prostriedkom čiže povedané rečou Ježiša - soľou. V prípade potratov sa veľmi operovalo s právom ženy rozhodnúť o svojom tele. To znamená o nenarodenom dieťati. Žena má síce moc rozhodnúť sa avšak nie právo. Ak má právo, musím byť na strane spravodlivosti. Ak zneužíva moc je na strane bezprávia. Toto biblické vyjadrenie: "Sila nech je mierou našej spravodlivosti.. " (Múdr. 2,11a ) .. je aktuálne aj dnes. Víťaza sa nikto nepýta, kto má pravdu. S touto myšlienkou sa chystal Adolf Hitler napadnúť Poľsko. Prízvukujem, žena má moc, ale to neznamená, že má aj právo. Prečo teda nedovolíme vrahom vraždiť, veď sú mocnejší! Teda majú právo! To je chyba ich obetí, že sú slabšie. Dobre im tak! Prečo nedovolíme zlodejom kradnúť? Majú predsa na to právo, oni sú šikovnejší. To je chyba ich obetí, že sa nechajú okradnúť, dobre im tak, majú si dávať pozor! To že niečo môžeme, to ešte neznamená, že to smieme a že je to dobré. Auto môže ísť cez dedinu rýchlosťou 100 km/h, ale nesmie kvôli bezpečnosti. Postoj k životu, rodine, nenarodeným deťom zo strany predstaviteľov zákonodarnej moci odráža ich vnútorný svet a minulosť. Bude napr. zlodej hlasovať za farmársky zákon? Nie! Bude vrah hlasovať za zvýšenie sadzieb za vraždu? Nie! Bude si smilnica, ktorá strieda partnerov ako účesy vážiť matky? Nie! Bude jej niečo hovoriť panenstvo? Nie! Bude jej niečo hovoriť pohlavná zdržanlivosť? Nie! Prečo sa na problém potratov nepýtajú matiek, ktoré niečo vytrpeli pre svoje deti, ktoré deti vychovávali v chudobe a prípadne stratili zdravie pri pôrodoch? Pýtajú sa úspešných slečien, čo nikdy nerodili, lebo sa ešte úspešnejšie bránia. Pýtajú sa cudzoložníkov a tých čo nemajú prežité a pretrpené vo svojom živote. Slovensko sa obáva postihnutých detí? Slovensko sa môže tak akurát obávať zle vychovaných ľudí v parlamente, zlodejov v kravatách a nových zakladateľov podobných spoločností ako je   BMG a Horizont. Zaujima politikov diskriminácia žien a matiek v zamestnaní? Obrazne povedané celý rok fliaskame matky diskriminačnými zákonmi ponižujeme ich ponukou k abortu a na Deň matiek im povieme, aké sú pekné červené a ako im, ďakujeme za výchovu detí. Postoj k slabým sa nám plíživo premieta v spoločnosti. Vrahovia s prokurátormi nacvičujú bábkové divadlo a raz sú na slobode, raz vo vyšetrovacej väzbe zasypaní obhajcami. Ak vás zlodej príde okradnúť, vy musíte dbať na slobodnú voľbu jeho zámeru  a dbať o to aby sa mu niečo pri jeho činnosti nestalo, lebo vás môže udať. A samozrejme musíte zasahovať primerane, čiže dať sa okradnúť a nechať sa prizabiť aby sa jemu nič nestalo.  Policajti musia tŕpnuť, aby pri zásahoch neublížili delikventom a ak nezasiahnu tak tŕpnu, kedy ich vyhodia zo roboty. Ak sa Cirkev trochu ozve na verejnosti, ihneď sa tu niekto oháňa totalitou a inkvizíciou. Nie je to však nárek zlodeja, ktorý kričí ako policajti kradnú? Čiernej totality sa Slovensko nemusí obávať , ale čiernych dier v našom hospodárstve, ktoré pohltia každú dotáciu, hoc by prišla aj z Marsu to áno. Kto sa tu bojí katolíckej ideológie? Katolícky štát nám nehrozí, skôr alkoholický pri dnešnom rozvoji „obžerstvovacích“ zariadení. Zúriví antiteisti, ľudia veriaci vo všetko a nikomu, pokrstení bezbožníci sa vôbec nemusia obávať hrozby katolíckeho štátu. Koho sa môžu báť? Mládeže, ktorej stačí primitívna diskotéka a je po kresťanskom správaní? Ľudí, ktorí nevstúpia do kostola na sv.omšu ani keď začne pršať? Ľudí, ktorí po opustení rodiska zmenia aj svoje správanie?  A úhlavným nepriateľom číslo jeden nie je Cirkev, ako sa to niekde propaguje, ale strata životnej radosti medzi obyvateľmi Slovenska. Mladí nevidia budúcnosť, starší spomínajú na minulosť a ostatní nevedia, či ich ešte pred dôchodkom neprepustia, alebo či sa ho vôbec dožijú. Plač sporovlivých ekonómov nad miliónovými stratami vďaka návšteve Sv.Otca sa podobá kritike Judáša, ktorý ako tajný zlodej so zlosťou sledoval výlevy žiaľu hriešnice aj zároveň výlevy drahej masti na Ježišove nohy / Ján12,5 /. Aj o nás platí to, čo povedal Ježiš Judášovi a učeníkom, že chudobných budeme mať vždy medzi sebou; aj vďaka zlej hospodárskej politike štátu, ale Sv. Otca Jána Pavla II. nemusíme mať. Mám pocit, že tu v mnohom ide fenomén známy z psychológie a to je fenomén projekcie. Na Cirkev jej neprajníci premietajú svojej zlé vlastnostia hriechy, a proti nim bojujú samozrejme, že nie v sebe. Je pravdou, že veriacich, ktorí sú schopní niečo pre Cirkev vytrpieť nie je veľa. Tí, čo v Cirkvi neboli, do nej s obavami vstupujú. A tí čo boli vystupujú, alebo nepraktizujú. Faktom je to, že vývojom v dejinách hýbu osobnosti na ktoré je Slovensko chudobné či už pozitívne alebo negatívne. Masy vývojom nehýbu. Tie idú tam, kde je mastnejší guľáš, prípadne žiarivejšie prísľuby. Ak sa na nás kresťanov nadáva a my kajúcne prikyvujeme hlavou a robíme si akési spoločenské harakiri, teba vedieť, že keby tento národ nebol trochu viac kresťanský, tak by bol už parlament dávno zrovnaný so zemou. Po nežnej revolúcii by tak nezačali niektorí straníci dravo podnikať a prebehla by tak, že Alžbeta Báthoryová by dostala komplexy menejkrvilačnosti.

Viem, že Slovensko nemá peňazí na rozhadzovanie, ale má na stavbu miliónových privátnych ”domčekov” s bazénmi a na drahé predvolebné kampane. Je jasné, že Sv.Otec v podobe starca, ktorý má už v živote niečo prežité a pretrpené  nebude priťahovať masy ako Pammela Anderson, ale je to ten, ktorý svojim životom sprítomňuje lásku k Bohu a ľuďom, a aj zoslabnutý dosvedčuje že svoj kríž treba niesť do konca. Viem, že mnohí penia z dôvodu návštevy Sv. Otca lepšie ako hasiace prístroje, ale pre sv. Otca bude okrem iného aj návšteva Slovenska krížovou cestou a to nie len preto, že jeho návšteva vyvrcholí 14.9. v Bratislave na sviatok povýšenia sv. kríža. Trpí a prichádza do prostredia, ktorému sú mnohé kresťanské postoje cudzie. Sprevádzajme ho na tejto krížovej ceste svojimi modlitbami, láskou a vernosťou tomu, čo vyznáva, lebo nevieme, dokedy ho ešte budeme mať medzi sebou.


                                Jozef Krišanda, katolícky kňaz