Rada píšem na svojich stránkach o obyčajných ľuďoch, ktorí prostými skutkami lásky oslavujú Pána.

Bývala v bytovke odkedy som sa sem nasťahovala. Navonok bola nápadná tým, že chodí o dvoch barlách a pohybuje sa jej ťažko. Ale inak bola pre všetkých susedov nenápadná a utiahnutá. My sme sa zoznámili trochu humorne. V mojej poštovej schránke sa objavili dva listy, oba anonymné. V prvom bol útok na mňa, čo  u mňa robí toľko kňazov, že to veru nerobí dobrú mienku, druhý útočil na mamku, prečo jej nosia na prvý piatok sv. prijímanie do bytu, ak do obchodu na nákup ešte zájde. Ja som ešte pracovala. Hoci anonym, poznala som podľa niektorých špeciálnych výrazov, z ktorej dediny pochádza. Medzi mojimi žiakmi bolo vždy zopár žiakov z tejto obce. Nechcela som, aby sa teta, čo chodí denne dokostola, trápila pre zbytočnosti. Urobila som pekný snímok z jej dediny a do obálky som pripísala, že ak je naozaj zvedavá na to, čo písala, pozývam ju na kávu alebo čajík. myslela som, že sa neprizná.

  Ale nie. Teta Katka dostala odvahu. A povedala pravdu ona, že žiarli, že chodí ku mne jeden dobrý pán farár, čo pôsobil v ich dedine a že ina by rada s ním prehodila pár slov. Sľúbila som, že nie je problémom to zariadiť. Kňazi chodia sem bu´d na vyučovanie nemeckého jazyka, alebo kvôli prekladom.A čo sa týka mamičky, uspokojila som ju, že na nákup zájde, lebo je to päťdesiat metrov od domu a po rovnom. Do kostola do mesta v osemdesiatke nezájde a boli to časy, keď autobusy sťaby naschál v nedeľu chodili tak, aby sa svätá omša nestihla alebo muselo sa prísť o hodinu i viac skôr. Aj ona opatovala mamičku. Mala cez deväťdesiat. Občas som jej pomohla. Keď babička umrela, Katka niesla tento údel pokojne, a neskôr videla, že aj moja mamka vysoko prekročila deväťdesiatku, kým sa neodobrala k Pánovi.

   Pomoc pri upratovaní odmietala, že ona si už je naučená po svojom, ale neodmietla pomôcť s ťažkým nákupom. Keď postavili na sídlisku kostol, asi desať minút chôdze z domu, merali sme cestuu často spolu , samozrejme pomalšie. S tým rozdielom, že teta Katka išla v každom počasí. Ja sama som si netrúfala pri námraze, čakala som na neskôr, kým sa roztopí . Dážď ju neodradil- nie som z cukru- vravievala. Ani páľava v lete- išla na prvú rannú. Iba ak bol vysoký sneh, museli sme čakať  kým o technické služby alebo chlapi z domu odpracú.

    Na štvrtú adventnú nedeľu sme sa ešte rozprávali. Mala príbuzných, ale bola by i prišla na večeru na Štedrý večer. Moja mamička už tiež umrela a ja som ostala celkom sama. Pozvala ma však súcitná kamarátka na východ Slovenska.

    Hoci sme si na Śtedrý večer s mnohými susedmi esemeskovali a telefonovali, nik mi nič nepovedal.....až keď som sa vrátila a susedka mi priniesla kľúče, ktoré si vždyku nim odkladám, povedala mi, že teta Katka už nie je medzi nami. Ale aj o tom, ako si Pán svoju tichú služobníčku  tíšiko zobral. Bez kriku susedov, ktorí vzrušenie kričia na schodoch , trápne s prizerajú, ako človeka v plachte vynášajú s rôznymi komentármi.....Teta Katka sa jednoducho, ako každý deň, vybrala aj deň pred sviatkami na svätú omšu. Iba sa trochu naklonila a spadla. Kostolník, skúsený zdravotník-dobrovoľník sa pokúšal o oživovanie, stihol ešte prísť kňaz a vyslúžiť sviatosť pomazania chorých , Pána Ježiša mala v srdci, aj plnomocné odpustky v hodinu smrti dostala.

     Takto si Pán odmenil svoju tichú, nenápadnú, vernú služobníčku. Katka slávi Vinoce v nebi.Aká šťastná smrť!. Ach- takto umrieť....tak zneli komentáre susedov.

     A tak som si spomenula na "malú"  svätú Terezku. Robila obyčajné veci s veľkou láskou. Katka nasledovala jej recept. Nemám čo dodať, písania tu veľa netreba, ale rozmýšľať sa dá o mnohom. Chýba mi otvorené okienko alebo odhrnutá záclona na štvrtom poschodí. Ale existuje okienko do neba, cez ktoré spomínam a prosím o podobnú vernosť.