Kedysi v mladosti som dostala od svojho duchovného otca k Veľkej noci netradičnú, ale krásnu pohľadnicu. A mala i nápis: "V duši, spojenej s Bohom, je vždy jar."
Žiaľ, autora citátu si už nepamätám, hoci tam bol uvedený. A pohľadnica zobrazovala záhradu, plnú rozkvitnutých čerešní, jabloní a pod nimi koberce kvetov so sotva badateľnou cestičkou pomedzi ne.
Pohľadnicu som určite nezahodila, len sa musí skrývať medzi niekoľkými stovkami mojich kníh a nemám možnosť všetky prehľadať.
Ale k myšlienke sa vraciam veľmi často.
Dnes mi prišla na um, keď som sa vracala z birmovnej náuky z kostola vari iba tristo metrov vzdialeného od môjho domu a z dúm ma prebral spev vtáčika. Pozrela som na strom nad sebou....vtáčik väčší, tučný, s červeným bruškom....ale nestihla som si spomenúť, ako sa volá, lebo o chvíľu mu začal konkurovať iný spev, ostrejší, melodickejší a vtáča bolo sivé a chudé....ďaľšie pišťanie, iba dvojtónové.....a za tých tristo metrov ich bolo šesť sólistov okrem zboru vrabcov.
Iba pár dní, čo rozkvitol "zlatý dážď", pri stenách otočených na juh už kvitnú narcisky, vidno ešte veľmi malé púčiky tulipánov. Ale pod kriakmi už končia snežienky, o niečo chudobnejšie sídliskové ako ich lesné kolegyne a ak na blízku niet auta a nemáš nádchu, aj fialôčky zavoniaš.....
Tristo metrov krásy.
Dnes som sa vyučovania i diskusie trochu bála, preberám sviatosti veľmi dopodrobna a prišla na rad sviatosť vysviacky. Bála som sa, že sa začnú nudiť a venovať iným veciam, lebo hoci sú milí, niečo nepochopia a niečo i na posmech obrátia....Namiesto teórie som im rozprávala príbeh dvoch povolaní. Jeden bude o pár týždňov novokňazom, druhý sa ním stal vlani....takmer sedemdesiatnik. Vyrazilo im dych.....áno, ako mládenec deväť rokov kolísal medzi seminárom a svojou technickou profesiou, v ktorej už bol uznávaným odborníkom. Založil si rodinu, vychoval dobré deti a keď ich zabezpečil a umrela mu manželka, druhú už nehľadal....vrátil sa za dnes už bielovlasým biskupom , a za hranicami Slovenska v jeho novej vlasti, kde je toľký nedostatok kňazov, ho vysvätili. Nakoniec sme sa pomodlili za kňazov , ale v tako tichu sme sa ešte nerozchádzali.
Tá jar v duši.....viem, keď ma trápia malichernosti, viem aj hodiť rukou....ale ak ma od Otca oddelí hriech, tak cítim novembrovú smršť s krutým studeným lejakom. Stačí tak málo, a jar sa vráti...... V tom reálnom slede času musíme čakať, kým sa rok obráti, ale tu sa dá vrátiť hneď.....stačí pomyslieť na to krásne stvorenie okolo a vyraziť zo srdca jedno tiché, ale z podstaty bytia vychádzajúce "odpusť! " a všetko to nádherné sa vráti.
A to iba preto, že pri jednej hostine, v jeden jarný večer dal Učiteľ, akoho učeníci volali, tú moc.....im! A pritom sa od nás ani toľko nelíšili....Oni mali svoje búrky a smršte, i my .I ja. Vyhodenie z práce....ktorú so milovala, ale po víchrici mi Otec povedal, že tie ďaľšie, kde bude treba trochu viac zatínať zuby, budú ďaľšími univerzitami, kde sa naučím veľa potrebného. Pochybovala som ako bratia apoštoli a i mne sa chcelo odísť. Ale Pán mi pripomenul Petrove slová:...."a ku komu by sme išli?"....Ostala som. Niekedy dobitá , sama, nepochopená. Ale to len zdanlivo. Lebo tá jar vždy napokon prišla.
A tento druh jari je prenosný, Tak, ako hovorí obrázok. Má jedinú podmienku. V duši, spojenej s Bohom! A do takej príde i tá večná. Tá, na ktorej oslavu sa teraz v nádeji pripravujeme. Má okrem tých, čo spoznajú trpiaceho a vzkrieseného Ježiša niekto ešte takú šancu?
