Je obdivuhodné, že človek žijúci tisíce kilometrov od nás spoznal našu podzemnú cirkev, jej predstaviteľov a jej fungovanie lepšie ako my sami, ktorí sme žili aj počas socializmu a aj teraz počas obdobia slobody. Je to zahanbujúce pre nás, že nás Američan učí, aké sme mali a máme osobnosti medzi sebou. Doteraz sme mnohým z nich vôbec nepreukázali vďačnosť za to, čo robili, ako sa obetovali pre nás a za slobodu pre všetkých.

Pre mňa mená osobností ako Tomislav Kolakovič, Vladimír Jukl, Silvester Krčméry, Ján Chryzostom Korec boli síce známe, ale i tak som tu o nich našiel množstvo informácií, ktoré mi rozšírili pohľad na nich. Preto si tohto amerického spisovateľa ešte viac vážim. Ľudia u nás málo poznajú týchto mužov, a to si hovoríme, že sme kresťanský národ...Nemyslím si, že by sa spomínali v učebných osnovách, nepripomenú nám ich ani politici, málokedy o nich niečo počuť v médiách. Slovák pozná možno Štúra, Štefánika, či Jánošíka...Iné národy si vážia svoje osobnosti viac ako my.

Musíme si priznať, že nepoznáme ani českých, poľských, maďarských, ruských disidentov, ktorí trpeli a bojovali za náboženskú slobodu v ich krajinách. Musel nám  ich priblížiť až Rod Dreher. Aj oni si zaslúžia našu vďaku, lebo aj vďaka nim sa spoločnosť zmenila. Len jedinci, ktorí mali pevný charakter, boli tí, ktorí dokázali odolať diktatúre a stávali sa nasledovaniahodnými  príkladmi pre druhých. Taký bol napríklad Solženicyn, ktorý prežil gulagy v Sovietskom zväze. On prehlásil, že muž, ktorý odmieta žiť v lži

-nepovie, nenapíše a ani nebude rozširovať nič, čo prekrúca pravdu

- nezúčastní sa na schôdzi, ktorej diskusia je umelá a účastníci nemôžu povedať pravdu

-nebude voliť kandidáta alebo hlasovať za návrh, ak sa mu zdá pochybný

- nebude podporovať žurnalistiku, ktorá skresľuje alebo zamlčuje zásadné skutočnosti.

Rod Dreher hovorí otvorene aj o situácii v Číne a o dôsledkoch na život ľudí v tejto obrovskej krajine: „Čína sa stala bohatou a mocnou. V priebehu jedinej generácie vytvorila mohutnú pestrú konzumnú spoločnosť z más, ktoré od nepamäti poznali biedu. Čínska komunistická strana, ktorá dosiahla tento zázrak, nielenže naďalej pevne zviera moc bezpečne vo svojich rukách, ale navyše ešte premieňa národ skladajúci sa z 1,4 miliardy duší na najpokročilejšiu totalitnú spoločnosť, akú kedy svet videl. Využívanie spotrebiteľských dát, biometrických údajov, súradníc GPS, rozpoznávania tváre, DNA a iných foriem získavania informácií zo strany Pekingu premenilo Čínu na šelmu akú svet nikdy predtým nevidel.“ Nebojí sa veľmi otvorene otvárať témy, ktorých sa mnohí novinári aj politici stránia.

Jasne nás tiež upozorňuje na nebezpečenstvá individualizmu, prepadnutiu konzumnému štýlu života aj vplyvy digitálnych technológií na mladých ľudí: „Mladí hovoria a konajú na sociálnych sieťach tak, aby si vyskladali obraz života, ktorý bude pripadať ich rovesníkom príťažlivý. Žijú pre pochvalu od ostatných, či už vo forme lajkov na Facebooku alebo iných prejavov poznania“. Potom sa neprekvapujme, keď registrujeme okolo seba výrazný nárast depresií a samovrážd u tínedžerov. Oni sami majú pocit, že ostatní na sociálnych sieťach žijú omnoho šťastnejší život a to nedokážu „spracovať“. Potom konajú skratovo.

Je to dôležité, že americký spisovateľ chce poukázať na hrdinské životy našich ľudí z podzemnej Cirkvi a dať ich za príklad celému svetu. Takto sa demokratický Západ dozvie, že sa môže učiť aj od malých národov ako si brániť slobodu, udržať demokraciu, zachovať vieru v čase chudoby i bohatstva. Máme čo druhým ponúknuť, len si týchto ľudí musíme vážiť a viesť našich mladých tak, aby sa chceli poučiť z minulosti a nasledovať príklad života týchto skutočných osobností národa. Bude mať však o to naša mládež záujem?

Foto: pxhere