Večnosť. Slovo, ktoré sa premelie medzi nami nespočetne veľa krát.... Niekedy sa sťažujeme, že na darčeky čakáme celú „večnosť“, inokedy tvrdíme, že sa náš život nekončí iba sa mení – a že keď sa zmení, potom príde tá „večnosť...“

Nech už je to ako chce. Dnes som prišla k presvedčeniu, že tá „večnosť“ je už dnes. A to som nebola pri nikom, kto zomieral. Ani som neabsolvovala počúvanie kázne o zmysle života človeka....

Stačilo jedno stretnutie, aby som „načítala“ že večnosť je krajina pravdy, lásky a malých skutkov. Je to čas, miesto, kde sa nič falošné nedostane.

Ale na náš údiv tam vkĺzne to, na čo sme už dávno zabudli a vyhodili to zo svojich spomienok. To čom si z času na čas povieme: „ Bolo to krásne, ale už sa to skončilo.“

Dnes som sa túlala po Kauflande a snažila som sa čo najrýchlejšie zabsolvovať večerný nákup. Predo mnou sa niekoľko krát mihol muž so ženou a nazerali raz do môjho koša a raz na mňa. „Ach jaj.“ vzdychla som si, lebo poznám viacerých, ktorí kontrolujú jeho obsah. Habit robí svoje.

No keď sa za mňa zaradili pri pokladni, tak som sa obrátila na Šéfa hore s otázkou: „Čo to má znamenať? Prečo stále chodia za mnou? Čo mi týmito ľuďmi chceš povedať?“

Na odpoveď som nemusela dlho čakať. Len čo som sa priblížila k autu, zbadala som, ako obaja neznámi mieria ku mne.

Zahľadela som sa do ich tvárí. Potom na zem. A potom ešte raz na nich. A začala som loviť v pamäti.... Niečo sa vo mne naštartovalo.

„Ježiš, Mária, si to naozaj ty?“ pýtala sa nesmelo žena a vystierala ruky k objatiu.

Otvorila som ústa. Potrebovala som sa nadýchnuť a rýchlo zalistovať v minulosti. Zachvela som sa a hodila som sa do jej náručia.

Bola to ona. Janka, ktorú som nevidela celých dvadsať rokov. Vtedy bola akoby mojou staršou sestrou a trávili sme spolu veľa času. Naši rodičia sa priatelili a tak sme chodili spolu aj na dovolenky. Jej manžel – vtedy ešte len priateľ Tono sa so mnou tiež snažil „skamarátiť...“ a nakoniec sa mu to aj podarilo... hrali sme futbal.

Potom sa však naše cesty rozišli. Akoby  všetko to krásne zaľahlo popolom. Ešte svadba, malý syn a potom prázdno a mlčanie. Akýkoľvek pokus o znovu nájdenie a komunikáciu bol bez úspechu. A tak som si povedala, že ďalšie hľadanie nemá zmysel...

No teraz sme tu stáli zasa traja... Rozhadzovali sme bezcieľne rukami.... a nevedeli čo hovoriť skôr...  Či niečo o rodine, či o práci... alebo len tak bez slov na seba kukať a všímať si vrásky, ktoré nám daroval život....

Chvíľu sme sa usmievali, chvíľu bojovali so slzami.... a skákali si do rečí Ponorení do objatí....  „Trvalo nám to večnosť, kým sme sa stretli,“ konštatovali sme na jeden dych.

Vymenili sme si mobilné čísla a je nám jasné, že už zrušíme dlhú „vzťahovú pauzu.“

Je večer a ja Bohu ďakujem, že som pochopila, že nie čas, ktorý človeka nevidíme, je meradlom naozajstnej lásky a pravdy. A nie sú to ani zranenia, či pády, alebo rozhodnutia, ktoré počas jeho neprítomnosti absolvujeme.

Niekedy sa Boha pýtam, koho uvidím vo večnosti. Chcem vedieť, kto ma tam čaká... A snívam o veľkých veciach. O ľuďoch, ktorých som poznala iba z diaľky... ale zabúdam na tých malých.

S úsmevom hovorím: „Bože pamätáš, ako som sa pri tom človeku dobre cítila? Nezabudni ho tam doviezť... Inak mi  bude chýbať...“

A dnes som si uvedomila, že som mu zabudla povedať o týchto dvoch. No on nezabudol.

A presvedčil ma, že večnosť sa nebude skladať z veľkých stretnutí s celebritami tohto sveta, ale z malých skutkov lásky, ktoré spájali životy ľudí. Lebo ony sú pravdivé a učia nás rozvíjať dar ľudskosti, ktorý je pretkávaný pravou Láskou s veľkým "L".

V čase, keď som spolu s Jankou a Tonom kráčala cestou života, som Boha nepoznala a hrdo som o sebe prehlasovala, že som neveriaca. A predsa naše vzťahy ostali.... a sú tu... sú súčasťou našej večnosti... Veď čo človek zaseje, to bude aj žať....

Takže dnes viem, že sejem pre večnosť. A nechcem siať veľké zrná ale iba tie malé menom: láska, pokoj, dobré slovo, požehnanie, úsmev či priateľstvo.

Do týchto zrniek vstúpi Ježiš a on nám daruje život, aby sme boli tými správnymi ľuďmi.

Kresťan bez ľudskosti je  ako zvon bez srdca.