Čo vidíš? Seba? Svoj smútok, alebo úsmev....? Neklam...

To čo vidíš v zrkadle je iba tvoj obraz....

„Akýsi človek“ ktorého ovládaš pohľadom...

Prestaneš sa pozerať,

spravíš dva kroky v ľavo, alebo v pravo

a stratíš sa...

Zrkadlo vďačne poskytne priestor niekomu inému...

 

Myslíš si, že sa poznáš?

Že najlepšie vieš, čo je pre teba dobré?

Čo musíš mať, aby si bol šťastný?

Aké pravidlá musíš zachovať, aby si bol „IN“?

Aby bol s tebou spokojný Boh?

 

To isté si mysleli aj zákonníci a farizeji.

Veľkňazi.... žijúci v Palestíne práve v čase,

keď sa po cestách tejto krajiny potuloval akýsi učiteľ,

volali ho Ježiš z Nazareta.

 

Ten muž pre nich nič neznamenal,

 a ak áno – tak iba „Problém“

pretože nikdy nebol spokojný s tým,

čo oni – nositelia Božej pravdy,

modliaci sa,

čítajúci Božie slovo

a dodržiavajúci Mojžišov zákon

(pravidlá čo robiť, aby ste nerozhnevali Boha),

ROBIA....

 

Bol drzý

a nazval ich obielenými hrobmi,

ktoré sú navonok krásne,

ale vo vnútri je samá hniloba,

hriech, podvody a pýcha...

 

Preto ho nosili nielen na jazykoch,

ale mali ho aj plné zuby

a hlavy.

 

Premýšľali  ako by sa ho zbavili

a rozhodli sa potrestať každého,

kto tohto „REBELA – menom JEŽIŠ z NAZARETA“

nazve Božím Synom,

každého, kto v neho uverí...

každého kto ho bude nasledovať....

Každého.....

 

Ježiš to videl.

Nepozeral sa na nich ako v zrkadle,

kde vidno len uhladené rúcho, učesanú bradu,

či vyhladené vrásky...

Videl do srdca.

 

Prišiel, aby porozbíjal všetky „vonkajšie zrkadlá“

a naučil ľudí, pozerať sa do očí vlastnej duše....

 

Lenže v jeho škole,

kde „sa to“ učí,

môžu dostať dobré známky iba tí,

ktorí mu veria...

ktorí sa ho pýtajú...

a ktorí majú odvahu zmeniť „cestu života“

aj keď to nie je podľa ich plánov....

 

Ježiš videl,

že je zbytočné rozčuľovať „majiteľov“ božieho zákona a pravdy

a preto zmenil svoju reč...

Začal hovoriť v podobenstvách....

 

Komu to nebeský Otec dá... ten ich pochopí...

A pochopí ich každý, kto bude o to prosiť...

 

 

Apoštoli kráčali s Ježišom. Na ľavo sa vlnil lán dozrievajúceho obilia.

S pomedzi klasov na nich vykúkal kúkoľ, ktorý prírodovedci volajú aj mätonoh mámivý, alebo nátonoh jedovatý.

„Už ide, už ide,“ volali ľudia, čo sa usadili na lúku.

„Rabbi, ostaň, prosím. Povedz nám aj dnes niečo,“ žiadali ho akýsi muži a poklonili sa pred nim.

 

Ježiš podišiel k obiliu a odtrhol steblo pšenice a steblo mätonohu mámivého.

Zástup stíchol. Tie dve steblá v Jeho rukách, prezrádzali, že ich čaká príbeh.

 

„Budem vám hovoriť o mojom kráľovstve,“ usmial sa Ježiš. „Predstavte si, že moje kráľovstvo je ako pole. Veľké a úrodné a ja tam sejem iba dobré semeno- napr. lásku, pokoj, odpustenie....“

 

„Hovorí pravdu,“ ozvalo sa z davu. „Učí nás, aby sme odpúšťali svojim nepriateľom a hovorí, že Boh nie je pre nás ten, koho sa máme báť, ale ten, koho máme milovať!“

 

„Lenže kým ľudia spali, prišiel nepriateľ a na roľu zasial, aha tuto...“ Ježiš vstal a nad všetkých ukázal steblo kúkoľu.“

„Viete čo je to?“ obrátil sa k apoštolom.

Prikývli. „Je to mätonoh mámivý,“ povedal Ján. „Kým je malý, nikto ho nerozozná od jačmeňa. Dokonca, keď vyrastie jeho steblo, pripomína klas, ibaže je prázdne, a jeho korene, sú také silné, že môžu zahubiť, dobré obilie.“

Ježiš prikývol... „A toto sa stalo v mojom kráľovstve... Keď sa blížil čas žatvy, prišli sluhovia za hospodárom a pýtali sa, čo sa to stalo. Hovorili: „Nesial si iba dobré semeno? A čo tu robí to zlé?“ Odpovedal: „To urobil nepriateľský človek...“

 

„Mal ich poslať, aby šli a všetok mätonoh vytrhali,“ vykríkol niekto z davu.

„Rozmýšľate rovnako ako oni. Aj oni chceli ísť a vytrhať kúkoľ. No hospodár ich zastavil. „Počkajte,“ predišiel ich, keď sa so spravodlivým hnevom  rútili ku dverám. „Necháme oboje rásť do žatvy.... Pri zbieraní kúkoľa, by ste mohli zničiť aj pšenicu.“

 

„A čo sa stane, keď bude žatva?“

„Potom hospodár prikáže, aby oddelili mätonoh mámivý od pšenice a pšenicu dajú do Božej stodoly, kým ten mätonoh, spália v ohni.“

 

Ľudia mlčali...

 

Ježiš vstal a odišiel....

 

Túžil,  aby sa každý, kto počul toto slovo zahľadel do zrkadla...

aby nám už nestačil iba pohľad na steblá rastúce na poli,

a pozval nás, aby sme sa pozreli do OČÍ   SVOJEJ   DUŠE....

 

Nuž tak poďme sa tam skúsiť zahľadieť spolu:

 

Ježiš na inom mieste hovorí,

že Božie kráľovstvo je medzi nami, je v nás....

Je v každom jednom z nás...

v tebe i vo mne....

 

A je to Boh, ktorý do našej duše zasial dobré semeno!!!

Talenty, dary... všetko to, čo nám pomôže prinášať úrodu dobra!

To čo nám prinesie skutočnú lásku.... (aj keď to nebude vždy ľahké)

 

Lenže, kým sme spali /kým sme nepremýšľali nad tým čo je dobré a čo zlé/

priplietol sa NEPRIATEĽSKÝ   ČLOVEK

a prisial tiež nejaké to semeno (možnosti, ako sa viac páčiť,  ako byť lepší, ako byť IN....)

a dokonca toto semeno je PODOBNÉ a na PRVÝ   POHĽAD aj rovnaké ako to Božie....

 

Čo je na tom zlé, ak pijeme alkohol – veď sme z toho veselí.... (ale iba na chvíľku)?

Čo je na tom zlé, ak sa dospelí ľudia rozhodnú, že sa rozvedú.... (šťastní sú iba na chvíľu, rozvod bolí)?

Čo je na tom zlé, že si dáme tetovanie .... (veď chceme byť „IN“ – ani nezbadáme, že sa stávame otrokmi... ničíme svoje telo.... „dusíme v sebe dar prirodzenej krásy... Tetovanie je znakom zasvätenia sa zlému)?

Čo je zlé na tom, že pozeráme filmy (nič, filmy nie sú sami o sebe zlé, ale posolstvo, ktoré prinášajú nás buď môže potiahnuť dopredu, alebo presvedčiť o opaku... ?

 

A toto je to semeno, ktoré zasial do našich duší diabol, a ktoré má v prírodovede také pekné meno: MÄTONOH MÁMIVÝ....

 

 

Ježiš nás pozýva, aby sme v živote rozlišovali,

čo je v nás Božie.... a čo nám pomáha prinášať úrodu...

a čo nás mätie, čo mámi..... čo nás klame....

(Je to moderné... NO a čo veď všetci to nosia.... Veď aj on tak žije...)

 

Pozýva nás, aby sme s tým skoncovali....

 

A sám hovorí: Nedá sa to vždy hneď!

 

Vo vašom živote stále bude nejaké „mámivé“  a „mätúce“ pokušenie...

Nedá sa vytrhnúť....

Musí rásť až do žatvy....

 

Čo je to pre nás žatva?

To je osobné stretnutie sa s Ježišom....

 

Vtedy bude triedenie....

... životných rozhodnutí (aj keď skončili pádom, Boh si totiž cení úmysel)

... vypovedaných slov....

.... neuposlúchnutých dobrých rád....

... ale aj lásky, ktorú sme rozdali....

... skutkov, ktoré sme spravili, aby sme potešili iných...

... malicherností, ktorých sme sa zriekli...

... času, ktorý sme nežili iba pre seba....

 

Ten kúkoľ, tie „steblá mätonohu mámivého“ skončia v peci....

a úroda, ktorú prinesieme, a my spolu s ňou

budeme pri Ježišovi,

v jeho kráľovstve....

 

Či sa tam dostaneme je na nás....

Máme dve možnosti....

Počúvať šepkanie stebiel „mätonohu mámivého“

alebo stebiel, ktoré vyrastajú v nás z Božieho semena lásky.

 

Pane,

prosím, nauč nás čítať v duši našich sŕdc, kde sa skrývaš so svojou láskou. Nedovoľ, aby sme sa pozerali iba na to, čo nám ponúka svet a čo robia všetci. Nech nám nestačí to, čo vidíme v zrkadle a nech nikdy neuveríme, že tváre plné makeupu sú tie najšťastnejšie....

Prosím, daj, aby sme vo svojom  živote rozoznávali to čo nás mätie, a to čo nás ukazuje cestu do nášho vnútra. Ty sám buď našim zrkadlom. Amen.