V jednu sobotu som odchádzal domov do nášho chrámu Sv. Oľgy v Moskve z nááádherného stretnutia s deťmi z chudobných rodín v Moskve u sestier Matky Terezy. Nasadol som ako vždy do vlaku v metre a šiel domov do Ľublina – samozrejme, bol už večer a ja som akurát na jednej stanici nastúpil do takého vozňa, kde o pár zastávok ďalej nastúpili traja mladí ľudia pochutnávajúci si na obrovských hamburgeroch. Bolo vidno ako im chutí a akí sú hladní. V metre tu v Moskve je to zriedkavé vidieť ľudí ako jedia – fajčiť a možno aj jesť je v metre zakázané – nikde nenájdete odpadkové koše ani verejné záchody. Nuž tak som sa pozerajúc na ich hostinu pousmial a len tak automaticky zo mňa vyšlo: „Dobrú chuť!“

Na počudovanie sa nezatvárili ako by človek čakal – zvraštiť obočie a povedať mi: „Čo ťa do nás, starý!?“ Na počudovanie sa usmiali aj oni a odpovedali: „Spasiba!“ Teda „Ďakujeme.“ A jeden z nich mi podával svoj hamburger, či by som si nedal aj ja. Tak to teda bolo zábavné... Dobre sme sa pobaviiiiliii... S úsmevom som odmietol a povedal: „Vyzeráte omnoho hladnejšie ako ja... Tuším pre vás to bude omnoho užitočnejšie...“ A s úmevom som sa odvrátil a modlil som sa ďalej svoj breviár, ktorý mám na svojom mobile – modlievam sa ho na cestách v metre a autobusoch – nielen tak vypĺňam svoj čas zmysluplne ale aj posväcujem metro a autobusy svojím požehnaním, ktorým môžem požehnávať nielen príbytky domov ale aj stanice, domy, mestá...

Ak verím, Pán môže urobiť čokoľvek, v čo uverím, ak je to samozrejme dobré a užitočné. Modlím sa teda a požehnávam ľudí, ktorých v metre stretávam, ale aj všetkých, ktorí sa v tom momente nachádzajú v celom podzemnom priestore metra na všetkých staniciach a všetkých vlakoch, ktoré cestujú podzemnými tunelmi. Ak je viera silná, Boh môže konať veľké zázraky.

A prečo nepožehnávať každé miesto, cez ktoré prechádzam a modliť sa za každého, kto akurát prechádza okolo alebo ide spolu so mnou len tak po chodníku, alebo cestuje spolu so mnou v metre, autobuse, vlaku, lietadle? O koľko viac milostí, by sa znášalo na zem na naše modlitby, o koľko viac svetla by bolo v tejto tme okolo, o koľko viac zachránených duší by bolo vďaka našim obetám a modlitbám za úplne neznámych ľudí, ktorí nám možno raz po smrti povedia svoje: „Ďakujem!“? Možno preto tma ešte stále víťazí nad svetlom a zlo nad dobrom ako to vidno všade okolo, pretože my kresťania sme sa zabudli modliť kdekoľvek a modlíme sa už iba v kostoloch. No to nestačí, nestačí, nestačí...

A tak som sa modlil ďalej. Po niekoľkých minútach sa ma jeden z tých „hltavých hladošov“ opýtal: „A vy nie ste z Ruska, čo?“ Nuž v koláriku a rímskej košeli s mobilom v ruke – možno som aj vyzeral nejako cudzokrajne, ja neviem. Nuž priznal som sa: „Nie nie som...“ „No a odkiaľ?“ - zvedavo sa spýtal. No, čo budem zatajovať, veď to nie je nejaká konšpiračná otázka (dúfam): „Zo Slovenska.“ „Jeee a to je kde? To je bývalá Juhoslávia?“ - spýtal sa samozrejme chybne. No klasika, zas ďalší, kto nerozlišuje medzi Slovinskom a Slovenskom – chápem, je to len jedno písmeno, no predsa len... Nuž a tak som im to jasne a stručne vysvetlil.

No a klasická otázka, ktorá po vyjasnení, kde sa Slovensko nachádza, znela vždy a zaznela aj teraz: „A čo robíte tu v Rusku?“ Nuž nebudem reku všelijako sa vymotávať, veď som oblečený ako kňaz, tak som len ukázal na kolárik a tí okolo pýtajúceho sa hneď pochopili ale on nie... Vyzeral nechápavo – všimli si to jeho kámoši tak mu to jeden rýchlo vysvetlil. Obrátil sa na mňa s takým prekvapením: „Kňaz? Ty si kňaz?“ „No áno, viem, že je to pre teba asi ťažké ale áno...“ - pousmial som sa s pochopením. „No a čo robíte ako kňaz?“ - nasledovala ďalšia jeho otázka. Rozmýšľal som, čo odpovedať na takú priamu otázku. Vysvetľovať mu pastoračné povinnosti, ktorých je niekoľko a ktoré mu asi nič nebudú hovoriť, unudia všetkých k smrti...

Tak som mu to len tak jednoducho vysvetlil: „Starám sa o duše ľudí, ktorí za mnou prichádzajú. Lebo vieš, ja verím, že človek to nie je iba jeho telo, ale aj a predovšetkým jeho duša...“ - a čakal som na reakciu, pretože som predsa len povedal príliš veľa duchovného. Na moje počudovanie sa započúvali a neodchádzali preč, tipu: „No dik, tak teda my pôjdeme...“ - stáli a pozerali na mňa akoby čakali ďalšie slová. Tak som pokračoval ďalej: „No neviem, či vy ste veriaci alebo nie...“ - oni pozreli na seba a povedali: „No tak celkovo sme pokrstení, ako asi všetci tu v Rusku...“

„No aj keby ste neboli veriaci," - pokračoval som, "mnohí z neveriacich si už dávno uvedomujú, že okrem toho materiálneho sveta okolo existuje ešte nejaký iný svet, niečo akoby mimo telesné, niečo nehmotné, čo zasahuje do tohto hmotného. Niektorí tomu hovoria "paranormálne javy" a podobne. No a ja sa starám o to, aby sa ľudia v tomto nehmotnom svete naučili žiť, aby to nehmotné v nich ukryté bolo silné, zdravé, šťastné. Ja tomu hovorím duša. Lebo viete, akokoľvek sa človek snaží o vonkajšiu krásu tela, hlavná je krása duše – krása jeho vyrovnanosti, odvahy, pokoja, radosti, šťastia, múdrosti, lásky, ktorou dokáže mať rád iných okolo. Ak chýba táto krása duše, darmo je človek krásny navonok, nepriťahuje. Ak tak iba na chvíľočku a potom takú prázdnu krásu ľudia odmietajú, nechcú.“ - som sa zas rozhovoril.

Na počudovanie oni stále počúvali, kým metro uháňalo cez tunely smerom k mojej stanici. „No tento náš kamarát“ - povedali obracajúc sa na svojho kamaráta po mojej pravej strane - „on je taký náš krásavec...“ - a začali sa smiať. Ten „krásavec“ sa začervenal a skromne sklopil zrak.... No po chvíľke, asi keď si uvedomil moje slová, ktoré som pred pár minútami povedal, zareagoval: „Ale ja sa starám aj o svoju dušu!“ „Jasné, verím ti, nezabúdaj na to, inak budeš len prázdnym krásavcom...“ Obdivuhodné – mladí ľudia a v metre cestou domov budú počúvať takéto moje reči o duši človeka a ako treba žiť a nezabúdať na dušu? Hm, zábavné, to sa môže stať asi iba v Rusku. Cítim, že duše Rusov sú od počatia kdesi hlboko veriace. Stačí im iba ukázať ich milovaného Boha správnym spôsobom.

A tak som im hovoril pár vecí o tom, ako treba dušu chrániť a zveľaďovať, ako sa o ňu starať, aby rástla do krásy. Veď telo postupne starne a rozpadáva sa a duša naopak rastie, ak človek rozvíja v sebe pokoj a harmóniu, múdrosť, trpezlivosť, lásku... No a uspokojujúc telo, duša nikdy nedosiahne takú úroveň šťastia a radosti, ako keď uspokojuješ priamo dušu.

Nuž poviem vám, že Duch Svätý, rozprávajúc im cezo mňa tieto múdrosti si medzi rečou tak robil srandu, že tých 20 minút prešlo veľmi rýchlo v príjemnej atmosfére s množstvom humora, úsmevov, až prišla moja stanica Ľublino, a ja som musel vystúpiť. V rýchlosti som im ešte povedal pár slov o tom, ako ma možno nájsť – v našom chráme a na internete – ak budú chcieť.  Normálne sa mi nechcelo odchádzať a bolo vidno, že by sme mohli presedieť kdesi ešte niekoľko hodín v rozhovore a stále by bolo o čom rozprávať. Tak otvorených mladých ľudí, ktorí rozumejú a aj chcú rozprávať na takéto duchovné témy, tak ľahko nestretneš, musíš hľadať, aj to sa často nedarí nájsť často ani medzi veriacimi mladými.

Chápete? Úplne cudzí ľudia, s ktorými ťa spojilo pár hamburgerov, sa stanú tak blízkymi, že sa ti nechce od nich odchádzať. Nuž stanica prišla a ja som musel vystúpiť... Rozlúčili sa so mnou ako starí priatelia so slovami: „Bolo fajn sa s vami zoznámiť a porozprávať.“ Tak som im už iba rýchlo povedal so šibalským úsmevom: „A nezabudnite na svoje duše, sú tým najcennejším pokladom, ktorý máte. Stretneme sa... či tu kdesi v Moskve alebo tam u Neho, verím, že vás tam kdesi nájdem...“ a s úsmevom som ukázal na nebo.

No keď som vyšiel z vozňa, zatvorili sa za mnou dvere a vlak odcházdal, prišiel nápad: „A mohol som s nimi zostať ešte pár minút, veď v metre vlaky stále chodia hore dolu a z nasledujúcich staníc sa môžem vrátiť späť kedykoľvek...“ No super, povedal som si, tak taký dobrý nápad a tak neskoro? A čím som šiel ďalej domov zväčšovala sa vo mne ľútosť, že som nezostal ešte chvíľu a pretrhol rozhovor v tom najlepšom. Veď opäť stretnúť tak otvorených mladých ľudí sa asi tak ľahko už nepodarí.

No hneď na to ma Pán upokojil: „Robert, všetko má zmysel, aj tých pár slov. Ty nie si Spasiteľ, to som ja. Ja som od teba žiadal tak málo lebo iba tak málo bolo treba. Ak budem chcieť viac, ja ti to dám vedieť včas tak, aby si sa mal čas rozhodnúť. Buď pokojný, všetko je tak, ako to malo byť...“ A tak som sa uspokojil a odchádzal domov s modlitbou v srdci za tých mladých ľudí, aby aj pomocou tých pár slov našli Boha a už sa ho nepustili... Pomodlite sa za nich aj vy, prosím... Ďakujem.