Minulú nedeľu sme videli, že aj Ježišovi učeníci potrebujú uzdravenie z hluchoty a nemoty (Mk 9, 30-37). Dnes máme možnosť sledovať, ako proces uzdravovania ešte pokračuje. Učeníci sa už pred Ježišom neskrývajú do zanovitého mlčania (nemota), ale rozprávajú mu o tom, čo prežívajú. Nie sú nevšímaví k Ježišovej starostlivosti o druhých (hluchota), ale prejavujú aj vlastnú iniciatívu. Potrebujú však, aby Ježiš uzdravil ešte ich zrak. Z toho, ako sa Ján obracia na Ježiša, môžeme vypozorovať, že učeníci sú pozorní a všímaví. (Ján povedal Ježišovi: „Učiteľ, videli sme kohosi, ako v tvojom mene vyháňa zlých duchov.“) Učeníci vidia, čo sa deje okolo nich. Nevidia však správne. Ich videnie reality je podobné, ako tomu bolo v prípade slepca z Betsaidy, ktorému ľudia pripadali, „akoby stromy chodili“ (viď Mk 8,24). Svojimi fyzickými očami síce vidia kohosi, ale ich duchovný zrak je zatiaľ zaslepený akýmsi skupinovým egoizmom: „Nechodí s nami!“ Pozorujú, že tento človek vyháňa zlých duchov, ale nie sú ešte schopní vidieť dobro. Vidia iba izolovanú činnosť, ktorá presahuje pomyselné hranice, ktoré stanovili oni sami. A tak sú „naštartovaní“ na kynoženie domnelého zla. Ježiš sa im opäť trpezlivo venuje, vysvetľuje, čo treba a uzdravuje...

Zdá sa, že v slovách, ktorými sa Ján obrátil na Ježiša, by sme mohli vnímať určitú formu modlitby: „Učiteľ, videli sme...“ Naozaj, je to modlitba, ktorú sa nutne potrebujeme naučiť. Každý deň potrebujeme rozprávať Ježišovi o tom, čo sme videli, čo sme podnikli a čomu sme bránili... a tak ho prosiť, aby stále uzdravoval náš zrak (ale i tie bolesti, ktoré sme videli, či dokonca spôsobili).

Viď Mk 9, 38-43. 45. 47-48:

Ján povedal Ježišovi: „Učiteľ, videli sme kohosi, ako v tvojom mene vyháňa zlých duchov. Bránili sme mu to, veď nechodí s nami.”