Neviem, prečo som sa prihlásila na animátorskú školu. Veď som predsa nemala skoro žiadne predpoklady stať sa animátorom. Napriek tomu ma tam Boh volal a ja, hoci som nechápala dôvody, som šla.
Neviem, prečo som sa prihlásila na animátorskú školu. Veď som predsa nemala skoro žiadne predpoklady stať sa animátorom. Napriek tomu ma tam Boh volal a ja, hoci som nechápala dôvody, som šla. A som rada.
Dotklo sa ma tu nesmierne veľa vecí, či už slová sestričky Františky, že Boh sa s nami nezahráva. Tie boli fakt určené pre mňa (hoci netvrdím, aj iní sa v nich mohli nájsť), pretože v poslednom čase som skutočne mala taký pocit, že Boh vymýšľa. Mení názory.
Alebo Andrejova prednáška o falošných predstavách o Bohu, keď som zistila, že hoci sa snažím s predsudkami a nesprávnymi predstavami bojovať, aj tak žijem v ilúzii a nedokážem ho nazvať svojím Otcom... Zrejmý dôvod prečo mi objasnila prednáška pátra Juraja. „Čo ti napadne, keď zistíš, že prichádza za tebou tvoj otec.“ Možno páter myslel nášho nebeského Otca, ja som si však predstavila toho svojho a napadlo ma: „čo odo mňa zase chce,“ a to sa zrejme premieta do môjho vzťahu s tým Nebeským.
Ešte k predsudkom – Boh mi prostredníctvom pátra Juraja otvoril oči aj na nedeľnej svätej omši. Mám predsudky aj o sebe samej. Tým, že hovorím, že niečo nezvládnem, pretože na to nemám tie správne schopnosti (ako napríklad stať sa animátorom, čo som spomenula na začiatku), vyhlasujem o svojom Bohu, že je slabý. Že nie je Všemocný. Uf, poviem vám, toto zistenie ma zarazilo. Rozhodne to svojím životom ukazovať nechcem a tak sa od znovu učím dôverovať Bohu... Spolu to zvládneme. Aj moje dve vysoké školy, ba dokonca aj tú animátorskú a tiež všetko, kam ma povedie.
P.S.: Ešte k Anežkinej prednáške o viniči. Tento týždeň som spozorovala, že na jednej strane získavam a na druhej zas strácam, ale má to svoj zmysel. Orezávanie začalo. Jupíí