Vieš čo, nie si sama. Mnohí prechádzajú práve teraz práve týmto. Aj ja. Je to otázka naozaj hlboká pre každého človeka. Zriecť sa všetkého pre Boha, pre Ježiša. Vedieť mu odovzdať všetko, absolútne sa ponoriť do Jeho dôvery. Je to preto, že prichádzajú veľmi zlé časy, kedy len ten, kto bude naozaj toho schopní sa udrží. Je mi ťažko. Prepáč, že som ti neodpísal na tvoju sms jak som bol v Trnave. Ale v Blave hádam stále si a tak zájdem do tej Bratislavy opäť. Mám ťa rád Zuzka a myslím si, že by sme si porozumeli aj celkom.

A chápem tvoj príspevok v tomto, že nevravíš, že neveríš v Boha. Skôr vidíš práve to, že tvoja viera je slabá na to, aby si sa dokázala všetkého vzdať a naplno vložiť do Jeho náruče. Alebo sa totálne mýlim a ty vyjadruješ svoju vieru z postoju k prírode a tomu čo vidíš.

echm.. nuž skôr to posledné vyslovené. Snažila som sa vyjadriť, ako mi Boh pripomína, keď sa príliš starám o to, či budem mať, čo jesť alebo kde bývať... vždy vtedy zbadám niečo úžasné z prírody a v hlave mi behá otázka: Ako je možné, že ešte stále nedôverujem svojmu Bohu, keď vidím, aké zázraky koná?