„Hospodin ho posilní na lôžku chorých a celkom ho zbaví choroby.“

(Kniha žalmov – kapitola 41, verš 4)

Všetko krásne sa raz musí skončiť, povedala neraz Sameera trpko, keď o dačo prišla: keď sa jej nenávratne roztrhli šaty či keď dojedli posledný kúsok koláča, čo raz za veľmi dlhý čas upiekli.

Odísť od Kažaka však bolo príliš ťažké, zvlášť, keď sa Armén i posádka rozhodli, že zotrvajú na Cypre o čosi dlhšie. A tak šli dni a Yasamin trávila čoraz viac času rozhovormi s bratom Stepanom a úvahami o divoch lásky. Nevyznala sa v sebe a vlastnom srdci, ibaže každou sekundou strávenou v Kažakovej prítomnosti chápala lepšie, že je iný od všetkých mužov, že si nezasluhuje jej nenávisť – práve naopak. Zadumanie v jej tvári postrehol len mních, ktorý sa ale viac do jej citov neplietol; zato sa s ňou veľmi rád zhováral o tajoch kresťanstva, svojej viery a tradícií, v akých vyrástol.

Avšak Kažak akoby bol na Yasamininu prítomnosť úplne zabudol. Rmútilo ju to, kvárilo a trápilo, no nepovedala nič, ani slovkom sa nesťažovala, nezašla za ním, ani keď sa naskytla príležitosť. Hoci ho i videla samého, neprihovorila sa, radšej zotrvala mlčky obďaleč.

Sýrčanku premkla hrôza, keď ju zrazu ktosi takmer zhodil: zatackala sa a na zem popadalo pár hlinených nádobiek, ktoré vystavoval a ponúkal na predaj jeden z mnohých larnaských obchodníkov. S okamžitým ospravedlňovaním sa zohla ku chladnej dlažbe, aby tovar pozbierala, a Krymčanky Olena s Virou jej pomáhali, sprevádzané predavačovým hlasným horekovaním a výčitkami. Začula za sebou i rozrušenú vravu v gruzínčine a kazaštine, čudujúc sa, kam zmizol brat Stepan.

Konečne všetky džbániky, našťastie neporušené, vrátila na pôvodné miesto a poďakovala hnedovláske Olene a vždy usmiatej červenolícej Vire za pomoc. Rozhliadla sa a zbadala, ako spoza rohu vychádza Kažak, opretý o Stepana, sotva sa držiaci na nohách, a pochopila, že to on ju predbehol, lebo mu zrejme prišlo zle. Smrteľne bledá tvár a mútne oči vyvolali v nej dosiaľ nepoznanú skľúčenosť, strach a beznádej, až sa striasla. Spoza chrbta začula Irynin potlačený vzdych, keď plavovláska šepla Arménovo meno, ale pozornosť venovala Stepanovi, pretože mních im s vážnym výrazom nariadil:

„Všetci odíďte preč! Všetci do jedného; ja vezmem Arména do ústrania.“

„Čo s ním je?“ spytovali sa Omeljan a Chorpan znepokojene.

Brat Stepan ťažkopádne spravil niekoľko krokov, ohýbajúc sa pod váhou Kažakovho tela, a snažil sa ostatných z posádky odstrčiť. „Zrejme úplavica,“ povedal zadýchane a veľmi nešťastne. Nezdalo sa, že by Kažak vnímal, čo sa deje navôkol.

Kazachovia prestali dýchať a prikryli si tváre dlaňami, ustupujúc vzad.

„Dajte nám pár dní; je mladý, vystrábi sa z toho!“ nádejal sa mních, vedúc Kažaka ďalej, pričom ostatní z posádky sa ani nepohli – okrem troch Krymčaniek, keďže Olena s Virou utešovali Irynu, ktorá prepukla v srdcervúci plač, čo Yasamin priam trhal dušu na márne kúsočky, na čriepky rozbitého zrkadla, na zoschnuté trsy trávy. Neovládla sa a dobehla k dvojici mužov, podoprúc Kažaka z opačnej strany. „Neblázni, Sýrčanka!“ zahriakol ju mních. „Ak ti je život milý, preč od Arména!“

„Nezvládneš to sám.“

Chlapi z posádky sa poriadne zahanbili, keď dievčinu uzreli konať, pričom sami predtým nenabrali odvahu. Ani teraz však nik z nich nezakročil, keďže ona sa obetovala, možno ani netušiac, čo všetko jej hrozí.

„Čo sa to tu deje?“ ozval sa predavač džbánov podozrievavo, načo sa Stepan odľahčene zasmial.

„Iba čo vypil viac, než uniesol.“

„Takto zrána?“ zamračil sa obchodník, ale nechal ich tak.

Kažakovo telo sa prehlo v kŕči bolesti a Yasamin pocítila jeho váhu, no nevzdávala sa a ďalej ho niesla, odhodlaná ostať s ním. Opätovala mu pohľad, keď sa na ňu neprítomne, ale predsa s akousi vďakou pozrel, a takmer sa rozplakala. Netrvalo dlho, kým Armén úplne podľahol horúčke, kvôli čomu ho Stepan a Sýrčanka viac niesli, než by ho podopierali.

„Medzi ľudí nesmieme,“ vyhlásil mních obozretne. „Ešte tento kúsok – do tamtej stajne.“

Došiel jej dych skôr, než ho hodili do mäkkej slamy navŕšenej na kope. Koňom sa síce ich príchod nepáčil a pobúrene erdžali, ale nik z nich si to nevšímal.

„Dohliadni naňho,“ prikázal Stepan Sýrčanke, utierajúc si do rukáva mníšskeho habitu pot z čela, „ale vedz, že si možno podpisuješ ortieľ smrti.“

Krv jej síce ušla z tváre, srdce jej stislo a hruď jej zovrelo čosi ľadové, no Yasamin beztak uchopila Kažakovu pravicu do dlane a venovala mníchovi vážny, významný pohľad. Stepan kamsi odbehol a Sýrčankine studne vyronili zopár tichých sĺz, čo jej trpko ochladili rozhorúčené líca, červené od námahy.

Onedlho do stajne okrem Stepana vbehli dvaja muži, v zhone odvedúc všetky zvieratá a zabarikádujúc trojicu dnu. Mních si vydýchol a usadil sa na slamníku vedľa, zatiaľ čo Yasamin kľačala pri Kažakovi, ktorý upadol do bezvedomia. „Teraz už nás odtiaľto nepustia,“ oznámil brat Stepan, „až kým... sa to neskončí. Dúfam, že sme ho sem doviedli skôr, než sa nákaza stihla rozšíriť po Larnake.“

„A kde sa nakazil on?“ Až sa začudovala, ako pokojne, vyrovnane, odovzdane znie jej hlas, i keď jej vnútro sa celé rozpoltené chvelo, triaslo, skrúcalo v kŕčoch vedno s milovaným Kažakom. „Čo je to úplavica?“

„Nie je to pekná choroba,“ varoval ju, hoci prineskoro, keďže už im nebolo úniku. „A nebude to nič pre tvoje citlivé oči.“

„Vydržím to.“ Hlavne, nech on vydrží – Bože, prosím! Pane nebeský, zľutuj sa nad ním, veď aj jemu si zoslal anjela-strážcu, prosíkala mlčky, tíško, zúfalo.

„Z milosti Božej sme natrafili na dobrých ľudí, čo nám dovolia zotrvať tu. Vráta stajne však neotvoria; ohrozili by nákazou celú Larnaku.“

„On zomrie?“ spýtala sa priam bez dychu, bez nádeje, bez hlasu, až takmer samu seba nezačula.

„Budeme sa modliť, aby sa tak nestalo. No môže to byť i tak, že tu zomrieme všetci traja.“

Uprela na mnícha svoje hlboké studne, v ktorých sa toľkí muži túžili utopiť, skryť, stratiť, kŕčovito stískajúc Kažakovu horúcu spotenú ruku, čo v jej zovretí spočívala úplne bezvládne. „Bože, vyslyš ma,“ privrela oči a Stepan, keď začul jej slová, tak tiež urobil, „Priateľ môj, Kráľu najvyšší, prosím, zľutuj sa nad jeho životom. Prosím, ak som ti najdrahšou, uzdrav ho, odožeň chmáry, čo sa nad ním zmrákajú, prosím, kvôli mne ho nechaj žiť. Prosím, Bože, vyplačem zaňho more, prihovárať sa ti budem od svitu do svitu, dám čokoľvek zaňho...“ hlas sa jej zatriasol.

PRESKÚŠAM TVOJU LÁSKU. NO NEBOJ SA. NIČOHO SA NEBOJ, DIEŤA MOJE.

Precitla z omámenia, keď jej brat Stepan položil ruku na plece, sústrastne jej ho zovrúc.

Potiahla nosom. „Ja ho ľúbim... Prvýkrát v živote niekoho ľúbim – muža...“ roztriasla sa.

„Pokoj, Sýrčanka. Teraz bude Armén iné potrebovať než tvoje city.“

„Všetko mu dám, čokoľvek!“ ponáhľala sa prisľúbiť.

„Na začiatok tam spod dverí vezmi vedro s vodou, potrebuje veľa vody, hlavne vodu.“

Neochotne Kažaka pustila, keď na jeho odev dopadla jedna z jej sĺz, a ako vo sne prebehla po vedro. Kým ho niesla, spomenula si, ako raz Fravardin vylial vodu v záhrade, lebo zakopol – a radšej spomalila, len nech sa nepotkne, nech ani kvapôčka nevyjde nazmar, nech sa Kažakovi dostane všetkého, čo potrebuje. Stepan mu vodu nalial do hrdla, čím ho i vytrhol z bezvedomia, no len na chvíľu, kým sa Armén zadŕhal. Potom mu hlava opäť klesla na slamu.

„Čo ďalej?“ vyzvedala, pretože tak veľmi mu chcela pomôcť, ulahodiť, polepšiť.

„Pravidelne mu dodávať vodu.“

„A čo ešte?“

„Viac sa nedá, niet čo.“

„Nepomôžu mu nejaké bylinky? Ja ich veľa poznám!“ Z domu katiba Ehsana...

„Beztak by si ich nemohla ísť natrhať. Ale nie, žiadny odvar jeho stav nezmení. Buď to prekoná, alebo...“

Pokrútila hlavou. „Sám si povedal, že je mladý. Je silný, on to... zvládne.“ Však, Kráľ môj?

Stepan vzdychol, ale neodpovedal, iba čo sa pohodlnejšie oprel o jeden z podporných stĺpov drevenej stavby, stále sediac na slamníku.

„Všetci ho opustili,“ povedala zrazu akosi chladne, odmerane, možno až nahnevane a odsudzujúco.

„A nás dvoch majú za bláznov, že preňho tak pokúšame šťastie.“

„Veď patria do jeho posádky! Ako to, že sa nešli pretrhnúť, aby boli pri ňom?! Zbabelci, dokonca aj Iryna! Nezaslúži si ho, nie je hodna jeho pozornosti, veď ho nemiluje tak veľmi...“

„Ako ty?“ doplnil smutne, keď sa odmlčala. „Krymčanka konala múdrejšie než ty, Sýrčanka.“

„Sebeckejšie! Zbabelejšie!“

„Uvidíš: keď sa z toho Armén vystrábi, ani nás nepochváli, že sme zotrvali pri ňom.“

„Ale poďakuje sa!“

„No najprv nám vynadá, že kvôli nemu sme sa tak hlúpo a unáhlene zachovali.“

„Tak nech nám už vynadá! Nech sa uzdraví.“

„To najhoršie je ešte len pred nami – teraz trpí iba horúčkou a bolesťami brucha.“

„Čo je horšie než vidieť ho takéhoto? Bezmocného, bezbranného, vystaveného vrtochom osudu.“

„Nezúfaj, Sýrčanka,“ povzbudil ju. „Ty budeš jeho silou, jeho vytrvalosťou, jeho obranou.“

Odovzdane prikývla.

Naozaj prišli horšie chvíle, omnoho hroznejšie, kedy sa jej chcelo dáviť a hlasno nariekať zároveň, kedy túžila po vôňach kvetov v pestrých záhradách pri zámku rozprávkovej princeznej. Deň a noc sa v prítmí stajne zliali do súvislého, neustávajúceho šera, vytrhnutím z jednotvárnych činností (modlitba, vlievanie vody do Kažakových úst, spratovanie odpadu, čo zo seba vydávalo jeho zoslabnuté, čoraz útlejšie telo) bol len prenos nového, plného vedra spod dverí stajne k nemocnému. Chlapi starajúci sa o kone, ktoré odviedli ktoviekam, im našťastie stále dodávali dostatok vody.

„Ty si pri ňom ostal,“ podotkla Yasamin vďačne, keď sa s mníchom usadili na slamníku a zjedli zemiakovú lokšu so syrom hallumi, zapijúc to pohárom čerstvého kozieho mlieka. „Nie si ako ostatní.“

„Poznám ho spomedzi všetkých najdlhšie,“ koril sa Stepan, akoby preňho takáto obeta bola samozrejmosťou.

V tichu stajne si zvykli na občasné Kažakovo mrmlanie, ktoré mu z úst tlačila horúčka. Len čo jej mních vysvetlil, že to Armén iba blúzni, prestala so snahou porozumieť každému jeho slovíčku.

„Ja zas najkratšie,“ uvedomila si. „Vedia vôbec, kam sme ho vzali?“

„Lepšie spravia, ak sa sem ani nepriblížia. Dvoch či viacerých chorých by sme neustáli – a určite ani obyvatelia Larnaky.“

„A my? Môžeme ešte ochorieť i my?“

„Zrejme by sa to už bolo prejavilo,“ usúdil.

Dojedla a okamžite prešla naspäť ku Kažakovi, ktorý, napodiv, otvoril oči a vyčerpane sa na ňu usmial. „Syr tu rozvoniava.“

„Žiaľ, priateľu, takú stravu by tvoje telo neunieslo,“ oponoval mu Stepan.

„Yasamin,“ oslovil ju, pomrviac sa na mieste – vo voľnej halene sa priam strácal –, a ona ho chytila za ruku, oddane sa dívajúc do jeho nezvyčajne modrých očí, aké inde nikdy neuzrela. „Musíš mi odpustiť, čo pre mňa zažívaš. Keby som nebol taký ustatý, hanbil by som sa pod čiernu zem. Neviem, brat Stepan, prečo práve ju si si zvolil za pomocnicu, chúďa malé, nevinné, ale vyčítať ti to nebudem, radšej sa nechám... preniknúť... vďakou.“

„Pssst,“ tíšila ho, hladiac ho po tvári, po tej nádhernej mužnej tvári s výraznou sánkou a popraskanými vyschnutými perami, na ktorej opäť rašilo niekoľkodňové strnisko. „Nerozprávaj, oberáš sa o sily.“

„Veľa ich veru nemám,“ sťažka sa uškrnul a slastne privrel oči pri dotyku Yasamininej dlane. „Aké nežné rúčky, detské. Kohar moja, tá nech sa o mňa postará, kdeže je? Ona nie je chorá, však?“

Stepan s povzdychom donútil Sýrčanku vstať a odviedol ju preč, vraviac: „Zas blúzni.“

„Len pred okamihom bol čulý, síce vyprahnutý, no akoby sa mu trošku polepšilo,“ namietala neveriacky, plačlivo, pobúrene.

„Pred smrťou sa každému chorému polepší,“ vyriekol prázdnym hlasom a bez výrazu.

„Nie!“ vytrhla sa mu a hodila sa na zem k nemocnému, zaplaviac jeho tvár bozkami, akoby ho jej pery mohli vyliečiť či aspoň mu uľaviť. „Nie!“

„Blíži sa koniec, Sýrčanka,“ zhodnotil Stepan chladne, stojac za jej chrbtom.

„On neumrie! Pane môj, Bože na nebesiach...“ Celý Kažakov krk bol mokrý nielen od potu z horúčky, ale aj od Yasamininých sĺz.

„Najvyšší má zrejme inú vôľu. Neblázni, dievča, ustaň s toľkými dotykmi; nepovedal som, že už sa nemôžeš nijako nakaziť.“

S prerývaným dychom dvihla hlavu, priložiac dlaň na miesto, kde mal Kažak srdce. Ešte bilo, až priveľmi rýchlo. „Vylejme naňho studenú vodu, polepší sa mu! Je strašne horúci...“

„Yasamin...“ zaznelo z Kažakových úst a ona stuhla, zmeravela, znehybnela, len zvrtnúc hlavu k nemu s chvejúcim sa srdcom. „Vezmem ťa na kraj sveta... Iryna... Kde je...? Kde je Kohar? Nech už príde... Skrýva sa...? Predo mnou? Sestrička...“ dvihol ruky nad seba, akoby ju uzrel, no neudržal ich a vzápätí klesli späť.

„Nedá sa už nič robiť, len ho odprevadiť na poslednej ceste,“ mníchova dlaň jej opäť priateľsky zovrela rameno. „Smútiť môžeš potom, teraz buď preňho silná. Poď.“ Prvý raz ju musel popchnúť, aby sa ku Kažakovi priblížila, pretože tentokrát mala dojem, že ak k nemu vykročí, započne tým rozlúčku. Nechcela, vzpierala sa, vzlykala, ale všetko bolo márne; Armén nič nevnímal.

A keďže mu ešte chcela byť blízko, čo najbližšie, aspoň naposledy, otupene klesla na kolená a na okamih, ktorý bol takým kratučkým zábleskom, až ho Stepan vôbec nepostrehol, sa Kažakova tvár stratila pod ebenovými vlnami Yasamininých vlasov, lebo Sýrčanka mu na líce vtisla jemnučký nenápadný bozk a len s nevôľou sa od neho odtiahla. Medzi dlaňami úzkostlivo zvierala jeho ľavicu, neodvažujúc sa nahmatať tlkot srdca, takže mních ich obišiel a zohol sa k Arménovi z druhej strany. Kažak stále mrmlal tri mená, medzi ktoré sem-tam vplietol oslovenie „mama“, a brat Stepan potichu šepotal modlitbu za spásu duše.

Tak tam pri ňom sedeli zopár hodín, kým po štyroch dňoch útrap s úplavicou Kažak v náhlom kŕči akoby precitol, s nečakanou silou a doširoka otvorenými očami nadvihol hlavu, lapajúc po dychu. Iba raz opätoval mníchovi a Sýrčanke stisk, na chorého nezvyčajne mocným hlasom zaúpel a hrdelne vydýchol. Následne mu hlava padla znovu na slamu a Stepan vyhlásil: „Je po všetkom. Prihovor sa zaňho u Boha, nech jeho dobrodružnú dušu vezme k sebe,“ pozrel na Yasamin. „Ešte nikoho som nepočul zhovárať sa s Bohom tak, ako to robíš ty.“ Vstal a zvnútra zaklopal na dvere stajne. „Je mŕtvy, pustite nás von!“

Yasamin sa pritúlila ku Kažakovej hrudi a potom už nič nevnímala, len tichý, opatrný, nenápadný plač. Ktosi ju niesol na rukách, na tvári si pridržiavajúc kus hrubej látky, a potom ju zverili Olene a Vire, ktoré ju donaha vyzliekli a celú obsypali popolom. Chcelo sa jej kýchať, no ona nedbala na potreby tela, akurát vzlyky nepotláčala, lebo tie patrili jemu.

Boh preskúšal jej lásku: videla Kažaka poníženého a zbaveného dôstojnosti, zapáchajúceho, zúboženého a strýzneného – a o to viac ho milovala, nie z ľútosti, lež z toho čistého srdca, čo jej ešte vždy tĺklo v hrudi, ešte vždy jej umožňovalo dýchať, ešte vždy ju nútilo žiť.

Keď sa Boha tesne pred pohrebom, ktorý kvôli nákaze hroziacej celej Larnake museli usporiadať už v to popoludnie, spýtala, prečo do nej vložil ten vrúcny, horúci, priam vášnivý cit, odvetil pokojne, láskavo, tak neskutočne milosrdne:

ABY SOM TI UKÁZAL, ŽE NECH SI O SEBE MYSLÍŠ ČOKOĽVEK, DCÉRA MOJA PRENÁDHERNÁ, STÁLE SI, VŽDY SI BOLA I NAĎALEJ BUDEŠ SCHOPNÁ MILOVAŤ.

Nerozumela, prečo jej to musel zjaviť tak tvrdo, kruto, drsne, tak sa pýtala ďalej: Ale nevypočul si ma, keď som žobronila, aby si ho ušetril! Vraj dostaneme, o čo prosíme. Tak potom prečo si si ho vzal, prečo si MI ho vzal?!

MÁM PRÁVO DAŤ, AJ VZIAŤ.

Horko zaplakala, no na pohreb prišla už bez sĺz, hoci s očami červenými od toľkého nariekania. A v jej mysli, v mysli neprítomnej a užialenej, v mysli plnej i prázdnej zároveň, v mysli čiastočne znetvorenej a predsa tak prekrásne utvorenej, opatrne utkanej a s jemnosťou premieňanej, sa hlučne ozývali trpké matkine slová, s ktorými sa teraz naplno stotožnila. Zneli mocnejšie než víchrica a pravdivejšie než odraz v zrkadle:

Všetko krásne sa raz musí skončiť.