„Niekto má priateľov, čo sú mu na škodu, je však aj taký priateľ, čo sa pripúta viac než brat.“

(Kniha prísloví – kapitola 18, verš 24)

Len malichernosť pre bohatých, trpko sa uškrnula Sameera po dcérinej otázke, čo je to kamarátka. Vraj to slovko začula medzi dievčatami, roztopašne pobehujúcimi okolo spoločnej dedinskej studne. Pre nás neplatí ani: Pomôž si sám a Pán Boh ti pomôže; tak kde by sa v našom svete vzali priatelia?

Medzi kuchynskými slúžkami a pomocnicami sa ale Yasamin cítila opačne. Už to bolo pár dní, čo chystali jedlo aj pre niekdajšiu sicílsku kráľovnú a princeznú z Navarry, no nedozvedeli sa ani ich mená, nieto aby ich vlastnými očami uzreli.

Zenobia, namosúrene krájajúca petržlen, čierne olivy a cesnak do revithie, cícerovo-sezamovej polievky, podotkla: „Kto to kedy videl, aby sa ženy nechali obsluhovať mužmi?“ Pohoršene vrtela kučeravou hlavou a pomedzi rozlietané kadere gánila na chrbát Ambrosie, ktorá ju v tento deň „poctila“ takou „prplavou robotou“, ako to márnomyseľná Grékyňa nazvala. Nech už dostala akúkoľvek úlohu, vždy bolo čo ofrflať.

Strážnici totiž už žiadnu z nich do miestnosti so zajatkyňami nepustili, namiesto toho od nich jedlo preberali mladí záhradníci a tí ho nosili dnu.

„Ja by som sa tiež rada nechala obsluhovať,“ pokračovala Zenobia, „a ani by to nemuseli robiť muži.“

„O tom môžeš len snívať!“ podpichla ju Xanthe. „Také časy, aby ženám slúžili muži, nenastali – a ani neprídu. No neprotirečím; vidieť chlapa, ako sa mi ukláňa ochotný splniť, čo mi na očiach vidí...“ kývala ohnivočervenou hrivou, prehodiac si vlasy cez rameno na hruď.

„Zas máte primálo roboty a priveľa rečí?!“ oborila sa na ne Ambrosia s rukami prísne založenými vbok.

„Nie!“ ponáhľala sa Xanthe odpovedať, ešte horlivejšie drviac v mažiari čierne korenie na prášok; Zenobia sa tlmene uchechtla.

„Aspoňže tak,“ zagánila na obe Ambrosia, pokrútila hlavou a sekerou rázne usekla hlavu koziemu telu, čo pripravovali na obed pre cisára. Sám Izák Komnenos so svojou ženou a dcérou spratal naraz celé zviera, čo sa Yasamin videlo priam nemožné. A hoci jej pokrmy boli značne menšie, tiež na sebe pobadala, že od príchodu do Limassolu pribrala. Navonok sa to na nej ktovieako neprejavilo, akurát už nemala prepadnuté líca a členky sťa brezové halúzky – konečne, azda prvýkrát za život, vyzerala Sýrčanka zdravo, a dokonca aj Zenobia si to všimla.

Kým Ambrosia odišla s kozou hlavou cez hlavnú kuchyňu na dvor, aby ju hodila psom, nech sa trošku zabavia prekáraním o korisť, kučeravovláska sa zvrtla k Sýrčanke vedľa seba, jedným očkom stále sledujúc ostrie noža i čoraz drobnejšie kúsočky petržlenu a cesnaku. „A čo večne tichá Yasamin? Celkom si nám opeknela, čo na to povieš?“

Skôr, než sa zmohla na odpoveď, predbehla ju Xanthe, smejúc sa a krížami sa spokojne opierajúc o okraj stolíka plného surovín potrebných na všetky chystané jedlá: „Ešte väčšmi opeknela? To si ju musela pre jej krásu načisto znenávidieť, Zenobia! Yasamin, keby si len vedela, ako na teba žiarlila, keď ťa Aetius priviedol; vraj jej ukradneš všetkých nápadníkov!“

„Vymýšľa si; ja nápadníkov nepotrebujem,“ hrdo sa vystrela Zenobia, „ty si môžeš nechať aj tých mojich, Xanthe!“ pozrela na priateľku a vzápätí na Yasamin: „No vrav, niekoho vari máš?“

„Nie, vôbec...“ habkala zmätene.

„Radšej predstiera, že si nevšimla všetky tie nadšené pohľady našich strážnikov!“ dráždila ju Xanthe. „Všakže?“

Yasamin sa zanietenejšie ponorila do miešania citrónovej omáčky s prímesou rôznych korenín, skloniac hlavu, a dopredu na hruď jej padol hrubý vrkoč siahajúci až po brucho. Ba, samozrejme, že si ich všimla – veď kedysi jej presne také pohľady prinášali zárobok –, ale teraz už je z nej iný človek; preto nikomu nedopriala jediný stret so svojimi hlbokými studňami. Už jednoducho nemohla, to radšej bude po zvyšok života sama, opustená, no nikdy nie osamelá.

„A teraz sa tvári, že nás nepočuje!“ prebehla okolo nej Zenobia, dívajúc sa na ňu zblízka, až sa Sýrčanka, podvedome miešajúc rýchlejšie a rýchlejšie, cítila nepríjemne. „Nože sa nám zdôver, či máš medzi chlapmi dakoho vyhliad...“

„Dajte jej pokoj!“ zvolala na ne zrazu Sappho, ktorá dosiaľ akoby sa tam ani nenachádzala – no možno sa len prehnane sústredila na šarlotu, koláč z piškótového cesta naplneného hruškami a zmäkčeného ružovou vodou, a najmä na jeho zdobenie vaječným krémom a mandľami. „Čo nevidíte, ako sa to chúďa musí trápiť, keď ste sa navôkol zhrčili sťa vyhladované supy?!“

„Dobre, dobre,“ Zenobia prekrútila očami a vrátila sa ku svojej zelenine; Xanthe len mykla plecami a ostala mlčky.

Ambrosia bola príjemne prekvapená, vstúpiac naspäť a objaviac svoje pomocnice v pokoji a tichu.

„Mariana, máš veľa práce?“ oslovila Yasamin svoju obľúbenú Rimanku. Aetiova žena jej čímsi pripomínala Irynu – azda plavými vlasmi svetlými ako vaječný krém –, no zároveň sa od nej v mnohom líšila: už len skromnosťou, ako by uznala aj samotná Krymčanka.

Obe sa teraz nachádzali na dvore a všade vôkol pobehovali hlučné sliepky prenasledované vyplašenými žltými kuriatkami, vzduchom sa niesol zvierací pach či kikiríkanie namysleného kohúta.

„Ambrosia mi pre dnešok zverila zber a prípravu vajec,“ oznámila Rimanka, skloniac sa k zemi. Brucho mala čoraz väčšie a hoci sa jej ešte nechodilo ťažko, Sýrčanke sa takáto námaha zdala na ženu nosiacu dieťa priveľká, možno až nespravodlivá.

„Nechceš sa vymeniť?“ Yasamin ju predbehla a opatrne vložila do pleteného košíka vystlaného mäkkou látkou zo dve-tri vajíčka.

„Prečo? Čo máš za úlohu ty?“

„Len preosiať múku. Teda, doobeda. Ale ak to spravíš za mňa, stihnem tvoj diel práce a potom aj ten svoj poobedňajší.“

Mariana udivene zažmurkala, sledujúc, ako sa Sýrčanka svižne zohýba a zbiera slepačie vajcia. „Prečo by si to robila? Prečo by si chcela pracovať navyše?“

„Netvár sa tak prekvapene; nie som predsa Zenobia ani Xanthe,“ vrelo sa usmiala. Nechcela Grékyne urážať, ale Rimanka sa aj tak zasmiala. „No a chcem, aby tvoje bábätko bolo zdravé,“ neodvážne ju pohladila po rastúcom brušku. Nevedela sa tomu ubrániť: dohliadať na tehotnú Marianu jej robilo radosť a pripomínalo časy, kedy slúžila Peržanke Mahtab. Možno trochu i dúfala, že keď sa dieťa narodí, bude sa oň môcť starať tak ako o Ilkina, hoci si uvedomovala, že je to skôr zbožné prianie než sen, ktorý by sa mohol naplniť.

„Ale ja už som vynosila štvoro takýchto drobcov,“ tiež sa dotkla svojho brucha, „takže sa o mňa nemusíš báť. A ani oň. Už poznám svoje telo; dobre viem, aká námaha by bola pre mňa prebytočná.“

„No tak, prosím, vymeň sa so mnou! Potom, popoludní, mi môžeš robiť spoločnosť, keď nebudeš mať nič na práci.“

„Ambrosia nás nerada vidí nečinné,“ pripomenula jej vcelku opodstatnene, aj keď Sýrčankina ponuka ju dojímala a veľmi si ju za ňu vážila.

Napokon ju však Yasamin presvedčila, keďže naďalej tvrdohlavo zbierala vajcia a ukladala ich do Marianinho košíka. Takto aspoň mohli byť spolu, hoci sa Sýrčanka potom bude musieť v kuchyni riadne obracať, aby všetko postíhala včas. Ako poznala Ambrosiu, zaiste jej ešte doobeda voľajaké povinnosti pribudnú. Dobrý pocit ju však hrial pri srdci celý deň, priam akoby vykonala stovku skutkov milosrdenstva, sesterskej lásky či priateľstva.

Keď sa kuchárky i pomocnice v rýchlosti spoločne naobedovali, Ambrosia sa opäť pustila do rozdeľovania úloh: „Lucilla a Xanthe, vy dostanete na starosti zákusok.“

„Len my dve?“ prekvapila sa a trochu i preľakla Rimanka v Yasamininom veku. „Bez dozoru?“

„Čo, bojíš sa, že ti to pokazím?“ uškrnula sa Xanthe tak bezočivo, ako to len ona dokázala.

Lucilla nešťastne zvesila plecia pod Ambrosiiným prísnym pohľadom, pomaly a čo najnenápadnejšie krútiac hlavou.

„Zenobia a Quintina,“ oslovila ďalšie, ktoré neboli zvyknuté pracovať zrovna v takejto dvojici, „ochoreli nám záhradníci, takže musíte popolievať zeleninu i kvetinové záhony.“

„Pche, vraj ochoreli!“ hundrala kučeravá Grékyňa. „Iba čo sú príliš zaneprázdnení obsluhovaním kráľovnej, ktorú my ani uzrieť nesmieme!“

Ambrosia jej venovala karhavý pohľad – hrešiť ju však mohla len za to, že prehovorila bez dovolenia, a nie za to, čo vravela, pretože vlastne mala pravdu. Kuchárka však radšej pokračovala, nevyjadrujúc sa k Zenobii: „Horatia a Sappho, podonášajte suroviny z komory a nakrájajte ich. Yasamin a Mariana, vy pôjdete so mnou do mesta; treba nakúpiť nové zásoby.“

Sýrčanka a Rimanka si vymenili pohľad plný otáznikov: Ambrosia totiž nikdy neopúšťala kuchyňu, svoje kráľovstvo. Boli teda zvedavé, načo tak veľmi potrebuje odísť z cisárskeho dvora, no celkom dobre sa mohlo stať, že sa to ani nedozvedia.

„Aby som nezabudla,“ dôrazne sa ozvala Ambrosia v okamihu, kedy väčšina dievčat vstala a odoberala sa za plnením pridelených povinností, „kým tu nebudem, zastupuje ma Sappho. Môžete odísť.“

Yasamin v poslednej chvíli padol zrak na odchádzajúcu Sappho, ktorá ju vždy ohurovala svojou tajomnou krásou. Už roky bola ženou a nie dievčaťom, no snedú tvár mala mladú, bez vrások, iba oči akési prihlboké, takmer ako... moje studne?! V duchu to vykríkla i sa spýtala zároveň, uveličene, sťaby objavila na nočnom nebi žiariť novú hviezdu, sťaby si na vankúši našla číry drahokam, sťaby jej ktosi na ebenové kadere nasadil kráľovský diadém vykladaný zlatom a diamantami.

Kým všetky tri šli ulicou, Sýrčanka nenabrala odvahu prehovoriť ako prvá, Ambrosia sa zas nič nevypytovala a Mariana mala beztak mlčanlivú povahu. Prešli trhoviskom a zadivili sa, ako to, že kuchárka ich vedie ešte kamsi ďalej, nič nevraviac, nič nevysvetľujúc, dokonca sa nijako významne netváriac. Ocitli sa pred jedným z tehlových domov a kyprá Ambrosia zrazu zastala. „Nuž,“ založila si ruky vbok, oprúc tak košík plný ovocia, čo v cisárových záhradách nerástlo, o svoj bok, „ste tu, aby ste mi pomohli s výberom látky. Poďte dnu.“

V to popoludnie sa dve slúžky dozvedeli dačo nevídané, ohromujúce, mimoriadne: Ambrosia sa bude vydávať. Obom sa na svadbu síce zdala pristará, ale v podstate krásu nestratila, ani vlasy nemala úplne šedivé, len sem-tam akoby pretkané sivastými niťami. A práve ich dve si vzala so sebou, aby jej u krajčíra poradili, ktorá látka bude najvhodnejšia na ušitie svadobných šiat. Ani jedna sa neopovážila spýtať, kto je ženíchom, ale keď si Ambrosia pri prikladaní rôznych druhov látok pospevovala meno hlavného kuchára, ľahko pochopili. Mariana dokonca potmehúdsky podotkla, že sa k sebe hodia a mali to spraviť už pred rokmi, vraj takto na staré kolená sa im všetci budú akurát posmievať.

Kuchárku to však vôbec netrápilo a keď krajčírovi popredu hodila do lona plnú hrsť mincí, Rimanke takmer vypadli oči z jamiek. Toľko bohatstva jakživ nevidela a zrejme ani neuzrie na jednej kope, nech by s Aetiom šetrili akokoľvek dlho. Na tom však nezáležalo; obe kuchárke priali šťastie, potajme dúfajúc, že ako vydatá žena azda bude trochu milšia a miernejšia aj na svoje pomocnice.

Pred návratom na cisársky dvor im oznámila, že si ešte musí nakúpiť nejaké šperky, ale to chcela zvládnuť sama. Sýrčanka beztak pochybovala, že jej ešte ostali dajaké peniaze, takže Ambrosia sa mohla jedine prechádzať trhoviskom do úmoru a prehovárať predavačov, aby sa nad ňou zľutovali. Keďže ich pri tom nepotrebovala, Yasamin s Marianou sa vybrali späť, nesúc ťažké koše plné jedla, ktoré okolo nich rozvoniavalo a lákalo k nim aj dosť veľa otravného hmyzu.

„Mariana, čo vieš o Sappho?“ oslovila ju zrazu Yasamin vážne, hoci dosiaľ vtipkovali o Ambrosii a Leonidasovi, ktorí sa všetkým navôkol videli ako najvhodnejší uchádzači o pomenovanie stará panna a starý mládenec.

„Čo ťa zaujíma?“

„Včera mi pri dievčatách veľmi pomohla. Zastala sa ma. Akoby... akoby mi rozumela. Neviem to vysvetliť, sama tomu nerozumiem... Vieš voľačo o jej minulosti? Ako sa sem dostala?“

Rimanka vzdychla. „Bola tu skôr než ja a na minulosť som sa nikoho nevypytovala. Ale pravda je taká, že keď pracuješ pri Zenobii a Xanthe, často sa dopočuješ aj to, čo by si za iných okolností ani nechcela vedieť. Nemôžem zaručiť, že to naozaj bolo presne tak, ale o Sappho vieme niekoľko... nepríjemných vecí.“

„Ako nepríjemných?“ Nebola si istá, či sa to ozaj chce dozvedieť; možno by modrooká Grékyňa mala v jej očiach ostať tou krásavicou s tajomstvom, možno si ho zaslúži, možno by sa ho nemal nik dozvedieť. Presne ako to Yasaminino, ktoré si zas ona bude niesť po celý život...

„Len si o mne nemysli, že mám záľubu v ohováraní, lebo nemám.“

„To viem, neboj sa,“ uistila ju.

„Tak, o Sappho sa vraví... Ale nesmieš to pred ňou spomenúť!“

„V žiadnom prípade,“ prisľúbila.

„Teda... vraj keď prišla na cisársky dvor – príčinu nikto z nás nepozná –, nepracovala najprv v kuchyni. Bola medzi slúžkami, čo obsluhovali samotného cisára a jeho rodinu. Netuším, ako sa jej to podarilo, mojim ušiam to znie skôr ako legenda. A jeho veličenstvo sa do nej vraj zamilovalo. Neviem, či mu opätovala city, či vôbec mohla... Takého muža by nemohla ľúbiť žiadna žena, keby vedela, čoho sa v tomto meste od začiatku svojej vlády dopustil.“

„Čoho?“ spýtala sa so stiahnutým žalúdkom.

„Vravela som ti predsa, že len čo zasadol na trón, spustošil vlastnú krajinu. Nielenže okrádal ľudí a plienil celý Cyprus, ale aj znásilňoval ženy a znesväcoval panny. Pre tvoje ušká to musí znieť strašne, sú to hrôzy, ktoré by si si nemala ani len predstavovať...“

„Zažila som všeličo,“ priznala trpko, bôľne, trudnomyseľne.

„Verím, že tamto nie. Keby Sappho vedela, aký je, zaiste by sa... zdržala by sa. Takto sa o nej doposiaľ nesú chýry, že s ním zdieľala lôžko. Nechcelo sa mi veriť, že taká hrdá žena by sa v minulosti mohla dopustiť takého zločinu a vzdať sa vlastnej poctivosti v posteli takého ničomníka, ale človek nikdy nevie, čo sa v jeho blížnych skrýva.“

Na jednej strane Yasamin prekvapovalo, ako otvorene Mariana rozpráva o cisárovi, akými prívlastkami ho bez hanby a strachu častuje, a na strane druhej sa nevedela zbaviť myšlienok na tajomnú Sappho a na tú bolesť, čo z nej prýštila a čo napĺňala Sýrčankino vnútro. Nemohla by hovoriť priamo s ňou, tak sa aspoň okľukou rozhodla zistiť, v čom spočíva Grékynino tajomstvo, ale v tejto chvíli to možno už aj oľutovala.

Blížili sa k dvoru, takže podvedome kráčali pomalšie a rozprávali tichšie, stručnejšie a náhlivejšie.

„Vieš si predstaviť, že kedysi vraj Sappho bola podobná Zenobii a Xanthe? Po tej jednej noci strávenej s cisárom, po ktorej ju odvrhol ako poslednú špinu a zabudol na ňu, ale zatrpkla a prestala využívať svoju krásu. Žiaden muž sa jej odvtedy nedotkol, hoci ponúk na manželstvo nemala od sluhov málo. Aj Aetius jej dvoril – prv než spoznal mňa. Ja som mu tak dlho neodolávala; tešilo ma totiž, že sa v neznámom svete s niekým zblížim a budem mať po svojom boku oporu.“

Nesmierne Grékyňu ľutovala. Tá žena, tá neopísateľne prekrásna bytosť, krehká a zároveň veľmi silná, tvrdá, neprístupná, priam ako dokonalá ľadová kráľovná, si musela vytrpieť čosi podobné ako ona, aj keď jej starosti spočívali v čomsi úplne inom než Yasaminine. Sappho sa niekomu dobrovoľne darovala a nevzišlo z toho nič dobré, len jej doživotná zatrpknutosť.

„Ako si sa sem vlastne dostala ty?“ pozrela na Rimanku so záujmom, rozhodnúc sa, že radšej bude venovať pozornosť tej, ktorá o to stojí. Sappho sa s nikým nepotrebovala baviť, bola veľmi uzavretá a vlastne aj odmeraná, keď ju niekto oslovil, takže Mariana sa stále Sýrčanke videla ako omnoho lepšia a vhodnejšia spoločníčka.

„Predsa z Ríma. Myslela som si, že sa vydávam smerom k najväčšiemu dobrodružstvu svojho života, keď som nastúpila na tú loď. Ktosi mi nahovoril samé lži, ja som hlúpo uverila a zrazu zo mňa bola otrokyňa. Našťastie, Aetius sa ma chopil veľmi rýchlo. Viem, že je o dosť starší, ale myslím, že ho milujem. On je mi vďačný za každé dieťa, čo mu dám, veď sa tiež ženil na svoj vek neskoro a možno už ani nedúfal v také hojné potomstvo.“

„Si s ním šťastná?“ podvedome zatajila dych. Vedela, že jestvujú aj dobrí muži, ktorí dokážu a i chcú učiniť svoje manželky šťastnými, ale predsa len sa jej takáto predstava videla neskutočná a najmä neuskutočniteľná. Po všetkom, čím si prešla, už veľmi dlho neverila, že by mohla nájsť šťastie po boku muža – a ani nič také nechcela.

Mariana prikývla, pohladiac sa po brušku. „Byť matkou je ten najkrajší dar, a bez Aetia by som ho od Boha nedostala.“

Pristúpili ku komore a povykladali do nej niektoré dlhodobejšie zásoby, ostatné zanesúc priamo do kuchyne a pustiac sa do ich prípravy po boku Horatie a Sappho. Yasamin už neverila matkiným slovám, že priatelia sú len malichernosť pre bohatých.

Zrazu sa chodbami rozľahli opakované výkriky: „Je tu anglický kráľ! Blíži sa anglický kráľ!“

„Zrejme si prišiel po svoju snúbenicu,“ šepla Mariana, ktorá vďaka svojmu manželovi vedela, že navarrská princezná je zároveň budúcou ženou panovníka Richarda Prvého.

Yasamin prebehli po chrbte zimomriavky a znenazdajky ju zalial ľadový pot, akoby sa neodvrátiteľne približoval nepoznaný nepriateľ.