Vatikán 19. októbra – Ježiš neodsudzuje bohatstvo, ale pripútanosť k bohatstvu, ktorá rozdeľuje rodiny a vyvoláva vojny. To zaznelo v dnešnej homílii pápeža Františka počas svätej omše v Dome sv. Marty.
„Pripútanosť k bohatstvám je modloslužbou“, povedal Svätý Otec, pričom pripomenul, že nie je možné „slúžiť dvom pánom“. Alebo slúžime Bohu, alebo mamone. Ježiš „nie je proti bohatstvám ako takým“, ale vystríha pred vkladaním svojej istoty do peňazí, čo môže z „náboženstva urobiť poisťovaciu agentúru“. Okrem toho, pripútanosť k peniazom rozdeľuje, ako uvádza dnešné evanjelium (Lk 12,13-21), ktoré hovorí o dvoch bratoch hádajúcich sa o dedičstvo:
„Pomyslime však na to, koľko poznáme rodín, ktoré sa hádali, hádajú sa, nezdravia sa, nenávidia sa kvôli dedičstvu. A toto je jeden z tých prípadov. Najdôležitejšia nie je láska v rodine, láska detí, súrodencov, rodičov, nie, sú to peniaze. A toto nivočí. Aj vojny - vojny, ktoré dnes vidíme. Áno, je tu ideál, avšak v pozadí sú peniaze – peniaze obchodníkov so zbraňami, peniaze tých, čo z vojny profitujú. A toto je jedna rodina, avšak som si istý, že všetci poznáme aspoň jednu takto rozdelenú rodinu. Ježiš to hovorí jasne: ‚Dajte si pozor a chráňte sa všetkej chamtivosti.‛ Chamtivosť je nebezpečná. Lebo nám dáva túto istotu, ktorá nie je skutočná, a aj keby ťa viedla k modlitbe – môžeš sa modliť i chodiť do kostola –, vedie ťa aj k pripútanosti srdca, čo nakoniec končí nedobre.“
Ježiš rozpráva podobenstvo o bohatom mužovi, o „dobrom podnikateľovi“, ktorého „pole prinieslo bohatú úrodu“ a mal plno bohatstva...
„... a namiesto toho, aby si pomyslel: ‚Podelím sa o to s mojimi robotníkmi, s mojimi zamestnancami, aby aj oni mali trochu viac pre svoje rodiny‛, hovoril si: ‚Čo urobím, lebo nemám kam uložiť úrodu? Urobím toto: zbúram moje sýpky a postavím iné, oveľa väčšie‛. Stále viac. Smäd pripútanosti k bohatstvám nikdy neskončí. Ak máš srdce pripútané k bohatstvu, ak ho máš veľa, chceš stále viac. A toto je bôžikom osoby, ktorá je pripútaná k bohatstvám.“
Ako povedal Svätý Otec, cesta spásy je cestou blahoslavenstiev: „prvým je chudoba ducha“, čiže nebyť pripútaný k bohatstvám, ktoré, ak ich vlastníme, sú „pre službu druhým, aby sme sa o ne podelili, aby sme mnohým ľuďom pomohli napredovať“.
Znamením, že nie sme „v tomto hriechu modlárstva“ je konanie almužny. Dávať „tým, ktorí potrebujú“ a dávať nie nadbytok, ale to, čo ma stojí nejaké zrieknutie sa, keďže ide o vec, ktorú potrebujem pre seba. „To je dobrý znak. To znamená, že láska k Bohu je väčšia než pripútanosť k bohatstvám“. Takže sú tu tri otázky, ktoré si môžeme položiť, povedal Svätý Otec:
„Prvá otázka: ‚Dávam?‛ Druhá: ‚Koľko dávam?‛ Tretia otázka: ‚Ako dávam? Tak, ako Ježiš, s nežnosťou lásky alebo ako ten, čo platí daň? Ako dávam?‛ - ‚Ale otče, čo týmto chcete povedať?‛ - Ak niekomu pomáhaš, hľadíš mu do očí? Dotkneš sa jeho ruky? Je Kristovým telom, je to tvoj brat, tvoja sestra. A ty si v tej chvíli ako Otec, ktorý nedovolí, aby chýbalo jedlo nebeským vtákom. S akou láskou Otec dáva! Vyprosujme si od Pána milosť byť slobodnými od tejto modloslužby, pripútanosti k bohatstvám, milosť hľadieť na neho, tak bohatého vo svojej láske a tak bohatého vo svojej štedrosti, vo svojom milosrdenstve, a aj milosť pomáhať druhým praktizovaním almužny, avšak takým spôsobom ako on. - ‚Ale otče, on sa o nič neukrátil...‛. - Ježiš Kristus, ktorý je rovný Bohu, sa tohto vzdal, uponížil sa, hlboko sa pokoril a aj on sa zriekol.“ -zk-

zdroj:http://sk.radiovaticana.va/

Pre MK Rastislav Mečiar