Drahí bratia a sestry,
som šťastný, že sa dnes ocitám s vami v tomto Hlavnom chráme. Ďakujem za zdvorilé slová pánovi doktorovi Di Segnimu, doktorke Dureghellovej a advokátovi Gattegnaovi; ďakujem i vám všetkým za vrelé prijatie. Ďakujem! Todà rabbà! [hebrejsky: Ďakujem veľmi pekne!]
Pri mojej prvej návšteve tejto synagógy ako biskup Ríma, túžim vyjadriť vám a všetkým židovským komunitám bratský pozdrav pokoja od tejto cirkvi i celej Katolíckej cirkvi.
Naše vzájomné vzťahy mi ležia veľmi na srdci. Už v Buenos Aires som bol zvyknutý chodiť do synagóg a stretávať sa tam so zhromaždenými komunitami, z blízka sa zúčastňovať na židovských sviatkoch a pamätných dňoch, a vzdávať vďaky Pánovi, že nám dáva život a sprevádza nás na ceste dejín. Behom času sa vytvorilo duchovné puto, ktoré umožnilo zrod autentických vzťahov priateľstva a inšpirovalo tiež spoločnú angažovanosť. V medzináboženskom dialógu je podstatné, aby sme sa stretávali ako bratia a sestry pred naším Stvoriteľom a vzdávali mu chválu, aby sme sa rešpektovali a vážili si jedni druhých a aby sme sa usilovali o spoluprácu. V židovsko-kresťanskom dialógu je prítomné jedinečné a osobitné puto, a to z titulu židovských koreňov kresťanstva: židia a kresťania sa preto musia cítiť byť bratmi, zjednotenými tým istým Bohom a veľkým spoločným duchovným dedičstvom (porov. Deklarácia Druhého vatikánskeho koncilu Nostra aetate, 4), na ktorého základe majú pokračovať vo vytváraní budúcnosti.
Touto mojou návštevou pokračujem v stopách mojich predchodcov. Pápež Ján Pavol II. sem zavítal pred tridsiatimi rokmi, 13. apríla 1986; a pápež Benedikt XVI. prišiel medzi vás pred takmer šiestimi rokmi. Ján Pavol II. pri tej príležitosti použil nádherné vyjadrenie „starší bratia“, a skutočne vy ste našimi staršími bratmi a sestrami vo viere. Všetci patríme do jednej rodiny, rodiny Boha, ktorý nás sprevádza a ochraňuje ako svoj ľud. Spoločne, ako židia a katolíci, sme povolaní prevziať našu zodpovednosť za toto mesto, dávať svoj prínos, najmä ten duchovný, a pomáhať riešeniu rozličných aktuálnych problémov. Želám si, aby stále viac rástla vzájomná blízkosť, vzájomné poznávanie sa a úcta medzi našimi komunitami viery. Z tohto dôvodu je významné, že som prišiel medzi vás práve dnes, 17. januára, v deň, keď Konferencia biskupov Talianska slávi „Deň dialógu medzi katolíkmi a židmi“.
Nie je to tak dávno, čo sme si pripomenuli 50. výročie Deklarácie Nostra aetate Druhého vatikánskeho koncilu, ktorý umožnil systematický dialóg medzi katolíckou Cirkvou a židovstvom. 28. októbra minulého roka som mohol na námestí sv. Petra pozdraviť veľký počet židovských predstaviteľov a vyjadril som sa takto: „Osobitná vďačnosť patrí Bohu za skutočnú a pravú transformáciu, ktorou za päťdesiat rokov prešiel vzťah medzi kresťanmi a židmi. Ľahostajnosť a opozícia sa zmenili na spoluprácu a vzájomnú náklonnosť. Z nepriateľov a cudzincov sme sa stali priateľmi a bratmi. Koncil svojou Deklaráciou Nostra aetate načrtol túto cestu nasledovne: „áno“ znovuobjaveniu židovských koreňov kresťanstva; „nie“ každej forme antisemitizmu, a odsúdenie každej urážky, diskriminácie a prenasledovania, ktoré z toho vyplývajú“. Nostra aetate po prvýkrát teologicky, explicitným spôsobom, definovala vzťahy Katolíckej cirkvi k židovstvu. Prirodzene, deklarácia neriešila všetky teologické otázky, ktoré sa týkajú tejto veci, ale odkázala na ne spôsobom povzbudenia, čím tak dala ten najdôležitejší stimul pre ďalšie nevyhnutné reflexie. V tejto súvislosti Komisia pre náboženské vzťahy so židovstvom zverejnila 10. decembra 2015 nový dokument, ktorý sa dotýka teologických otázok, ktoré vyšli na povrch v priebehu posledných desaťročí od vyhlásenia Nostra aetate. Teologická dimenzia židovsko-katolíckeho dialógu si v podstate zasluhuje, aby bola stále viac prehlbovaná; preto chcem povzbudiť všetkých tých, čo sú v tomto dialógu zaangažovaní, aby pokračovali v tomto duchu, a to s rozvahou a vytrvalosťou. Zvlášť z teologického uhla pohľadu je jasne vidieť neoddeliteľné puto, ktoré spája kresťanov a židov. Aby kresťania pochopili seba samých, nemôžu sa neodvolať na židovské korene; a Cirkev, hoci vyznáva spásu skrze vieru v Krista, rovnako uznáva nezrušiteľnosť Starej zmluvy a trvalú a vernú lásku Boha voči Izraelu.
Spolu s teologickými otázkami nesmieme stratiť z dohľadu ani veľké výzvy, ktorým čelí dnešný svet. Prvoradou sa už stala, napríklad, otázka integrálnej ekológie; ako kresťania a židia môžeme a musíme ponúkať celému ľudstvu posolstvo Biblie týkajúce sa starostlivosti o stvorenstvo. Konflikty, vojny, násilie a nespravodlivosti spôsobujú ľudstvu hlboké rany a vyzývajú nás, aby sme zosilnili naše úsilie o mier a spravodlivosť. Násilie páchané človekom na človekovi je v rozpore s každým náboženstvom hodným tohto mena, a zvlášť v rozpore s troma veľkými monoteistickými náboženstvami. Život, nakoľko je Božím darom, je posvätný. Piate prikázanie Desatora znie: „Nezabiješ“ (Ex 20,13). Boh je Bohom života a chce ho stále zveľaďovať a obraňovať; my, stvorení na jeho obraz a podobu, sme povinní robiť to isté. Každá ľudská bytosť, pretože je Božím dielom, je naším bratom, nezávisle na tom, aký je jeho pôvod či náboženská príslušnosť. Ku každému človeku treba pristupovať s láskavosťou, ako to robil Boh, keď položil svoju milosrdnú ruku na všetkých nezávisle od ich viery a pôvodu, a ktorý sa stará o tých, ktorí ho najviac potrebujú: o chudobných, chorých, ľudí žijúcich na okraji spoločnosti, o bezbranných. Tam, kde je život v ohrození, sme ešte viac povolaní k tomu, aby sme ho ochraňovali. Ani násilie, ani smrť nebudú mať posledné slovo pred Bohom, ktorý je Bohom lásky a života. Musíme sa naliehavo modliť, aby nám pomohol uskutočňovať v Európe, vo Svätej zemi, na Blízkom východe, v Afrike a akejkoľvek inej časti sveta logiku mieru, zmierenia, odpustenia, života.
Židovský národ zažil počas svojej histórie násilie a prenasledovanie, ba až vyhladenie európskych Židov počas Shoah. Šesť miliónov ľudí, len preto, že prináležalo k židovskému národu, sa stalo obeťami tej najneľudskejšej formy barbarstva páchaného v mene ideológie, ktorá chcela nahradiť Boha človekom. 16. októbra 1943 boli do Auschwitzu deportované ďalšie tisícky mužov, žien a detí zo židovskej komunity v Ríme. Dnes by som si ich chcel zvlášť pripomenúť: ich trápenie, bolesť, slzy nesmú byť nikdy zabudnuté. Minulosť nám má byť ponaučením pre súčasnosť a budúcnosť. Shoah nás učí, že je stále potrebná maximálna ostražitosť, aby sa mohlo včas zasiahnuť pri obrane ľudskej dôstojnosti a mieru. Chcem vyjadriť svoju blízkosť každému ešte žijúcemu svedkovi Shoah; a s osobitným pozdravom sa obraciam na tých, ktorí sú tu osobne prítomní.
Drahí starší bratia, máme byť skutočné vďační za všetko, čo bolo možné uskutočniť za posledných päťdesiat rokov, aby medzi nami mohli vyrásť a mohli sa prehlbovať vzájomné pochopenie, vzájomná dôvera a priateľstvo. Modlime sa spoločne k Pánovi, aby viedol naše cesty smerom k dobrej, lepšej budúcnosti. Boh má pre nás pripravené plány záchrany, tak ako hovorí prorok Jeremiáš: „Veď ja poznám zámer, ktorý mám s vami – hovorí Pán. Sú to myšlienky pokoja a nie súženia: dám vám budúcnosť a nádej“ (Jer 29,11). Nech nás žehná Pán a nech nás chráni. Nech nám ukáže jasnú tvár a nech nám je milostivý. Nech k nám obráti svoju tvár a daruje nám pokoj (porov. Nm 6,24-26). Shalom alechem! [hebrejsky: Pokoj vám!]
(Preklad: Slovenská redakcia VR)

zdroj:http://sk.radiovaticana.va/

Pre MK Rastisalv Mečiar