„Milovať budeš svojho blížneho ako seba samého!“ (Mt 22,39b)

Milovať seba samých, prijať sa takých akí sme, je jedným zo základných kameňov na ceste, ktorá vedie ku šťastiu. Aby sme sa čo najviac priblížili ku svojmu „skutočnému ja“, je neodmysliteľná schopnosť sebapoznania aj s jej pozitívnymi či negatívnymi vlastnosťami.

Prijatie seba samých nám môže zabezpečiť, aby sa naše vzťahy rozvíjali zdravšie a hodnotnejšie, čo môže pozitívne vplývať na  voľbu samotného smerovania  nášho duchovného a  každodenného života,  čo môže prispieť k zdravému sebavedomiu, dosiahnutiu dobrých pracovných výkonov. (Nijaký sluha nemôže slúžiť dvom pánom; pretože buď jedného bude nenávidieť a druhého milovať, alebo jedného sa bude pridŕžať a druhým bude opovrhovať. Nemôžete slúžiť aj Bohu aj mamone." (Lk 16,13)).

Čas strávený v samote je dobrou príležitosťou, aby sme si mohli vytvoriť priestor na sebapoznanie a na to, aby sme sa mohli venovať sami sebe. Po dlhom rušnom dni môžeme si navodiť povzbudzujúci pocit vypnutia a oddychu, premyslieť si udalosti dňa, zamyslieť sa nad vzťahmi, vlastnými pocitmi, myšlienkami. Pomôže nám to k obráteniu, k prehodnoteniu hodnotového systému vo vlastných životoch, riešiť starosti a problémy s tým súvisiace. Môžeme si prečítať knihu, prechádzať sa, meditovať. ( Podľa toho spoznajú všetci, že ste moji učeníci, ak sa budete navzájom milovať." (Jn 13,35))

Vymedzme si vlastné hranice a začnime s nácvikom praktizovania seba lásky. Viacerí sme totiž náchylní topiť s v zlozvykoch, ktoré sú v prvom rade nasmerované na uspokojenie potrieb toho druhého v blízkosti nás, veríme, že túžby iných sú dôležitejšie než naše a nedokážeme povedať „nie“, čo môže viesť k vnútornému napätiu, nervozite, k netrpezlivosti, k zlej nálade, hlavne keď zistíme, že skutočnosť je iná, že sme vlastne sami seba ukrátili. Láska k blížnemu sa zakladá na vzájomnej úprimnosti  a rešpektovaní jeden druhého. ( a milovať ho z celého, srdca, z celého rozumu a z celej sily" a „milovať blížneho ako seba samého" je viac ako všetky zápalné a ostatné obety." (Mk 13,35))

Často si ani sami sebe nevieme odpovedať, aké sú tie naše pozitívne vlastnosti, pre ktoré si zaslúžime lásku, uznanie, úctu a obdiv. Naopak, skôr máme sami voči sebe vytvorený kritický, prísny,  negativistický pohľad. Uvedomme si, že všetci sme rovnako Božie stvorenia. Odpusťme si aj sami sebe, prijmime aj svoje chyby súčasné i z minulosti.  (V láske niet strachu, a dokonalá láska vyháňa strach, lebo strach má v sebe trest, a kto sa bojí, nie je dokonalý v láske. (1Jn 4,18)).  Nikto nie je dokonalý, ani ten, koho na svete máme najradšej;  dokonalý je iba Boh.

Keď objavíme svoje obmedzenia, v prípade potreby, pokojne prosme o pomoc Boha aj svojich blízkych – blížnych. Nezúfajme, ak niečo nedokážeme sami napraviť, spoločne sa nám môže podariť pomôcť si aj sami sebe.  

Život v samote, v chorobe,  ďaleko od svojich detí, ma priviedol k osobnej skúsenosti ako si zachovať úctu k sebe, popri veľkej odkázanosti na skutky milosrdenstva, obety a lásky zo strany  kňazov, lekárov, sestričiek, príbuzných a priateliek. V prvom rade je to poznanie prítomnosti nekonečnej Božej lásky, čo ma privádza k pokore, vďačnosti, k duchovnému zameraniu a k vzájomnému porozumeniu. Odovzdávam to Pánu Bohu ako obetu, chválu a vďaku vo svojich modlitbách.

Aký iný záver?  (Teraz vidíme len nejasne, akoby v zrkadle; no potom z tváre do tváre. Teraz poznávam iba čiastočne, ale potom budem poznať tak, ako som aj ja poznaný. A tak teraz ostáva viera, nádej, láska, tieto tri; no najväčšia z nich je láska. (1Kor 13,12-13)).