Pravdaže netvrdím, že sú takí všetci do nohy, lebo aj každý Slovák či Slovenka sme iní. Ale keďže som nedávno opísala rozprávkové bytosti, aké stretávam v práci, dodávam teraz, že na to, aby človek stretol rozprávkovú bytosť, ani nemusí chodiť do práce: stačí aby zašiel do zastrčeného obchodíka na sídlisku. V takom som objavila jednu rozprávkovú Vietnamku, keď som pre svokru hľadala a konečne našla jediné vyhovujúce papučky, ktoré nemali v riadnych obchodoch ani v zdravotníckych potrebách. Na druhý deň som tam zobrala mamu, lebo sa mi videlo, že také papučky by mohli byť dobré aj jej.
V zastrčenom obchodíku zašlého sídliskového obchodného domu, takého, po akom dnes asi ani pes v psie budy neštekne, a zájdete tam len omylom alebo keď ste fakt v núdzi, v mini obchodíku prepchatom stojanmi, škatuľami, bez denného svetla - objavila som jedno malé Vietnamské slniečko, ktorému to všetko, čo by asi vadilo mne, nevadilo ani trochu, a ktoré sa asi dokáže usmievať na všetkých a pre všetko. Z úcty k tomu širokému úsmevu kúpili sme tam pre mamu okrem papučiek ešte aj svetrík, tričko, a dokonca aj sukňu (svetrík a tričko sa napriek dešpektu k ázijskému tovaru hodili a ešte aj dobre vyzerali, a sukňu Vietnamské slniečko vyhrabalo odkiaľsi zozadu, vyzerala neutrálne, mala senzi gumičku na páse takže nebude robiť prieky ako zips, keď budeme chodiť po lekároch, no budem ja pre jedenásť eúr pol dňa šiť?)
Keď sme pri tom šití: za študentských čias som si dokázala ušiť kabát, tricka, vetrovku, lyžiarsku kombinézu, topanky, šaty na svadbu aj plavky (lebo v obchodoch nebolo nič a bída naučila Dalibora housti), ale teraz, keď mám moju Tojotku čo len zo skrine vytiahnuť, ježia sa mi vlasy. Vietnamské slniečko však malo v rohu obchodíka šijací stroj, pravítko a krajčírsku kriedu: sukňa dlha? skdatime, hnet, sadalmo, nis neplatit.
"A prečo ste prišli z Číny až sem, a je vám tu dobre?" pýta sa jej moja mamuška (lebo keď je človek celý život zvedavý, po osemdesiatke je zvedavý dvojnásobne). "Mami", - hovorím jej potichšie - "pani asi nebude z Číny", a pozerám jedným očkom, či sme Vietnamské slniečko nejako neurazili, veď aj ja sa v Egypte fučím keď mi povedia že som Ruska.
Ale Vietnamské slniečko sa len ešte viac usmeje, pohybom ruky naznačí šikmé oči a povie "to nic teta, my vseci dovnaki", a ešte dodá, že u nás je lepšie, lebo tam, odkiaľ pochádza, je veľmi horúco. Moja zvedavá mamuška sa v zápätí ešte dozvie, že Slniečko má pre našincov ešte aj zrozumiteľne znejúce meno "Alenka". A aj keď sme asi všetci rovnakí aj my pre Vietnamcov, Slniečko na druhý deň presne priradí moju tvár ku skrátenej sukni :)
Žijú medzi nami, zvykli sme si, aj keď tam, kde chodíme tráviť voľné chvíle, ich stretneme málokedy. Ich lacne oblecenie sa nám niekedy hodia. Občas si ponadávame, že už niet poriadneho obchodu, len samé ázijské šmejdy. Ich slovenčina nám znie smiešne. Lenže - čo za odvahu a húževnatosť musia mať ľudia, ktorí sa pustia do takého ďalekého sveta, inej kultúry, podnebia, úplne iného jazyka, zanechajú rodný kraj a mnohých svojich blízkych nikdy viac neuvidia. Viem niekoľko cudzích jazykov - ale niektoré mi znejú tak, že by som sa ich nechcela učiť ani omylom.
Nie, nemám v pláne zovšeobecňovať, ani slepo do neba chváliť. Ale ani hádzať všetkých do jedného vreca. Veď ani ja nedovolím, aby ma hádzali do jedného vreca s - no veď viete, aké čudá musí niekedy uniesť naša rodná hruda. A aj ja sa veľa usmievam, takže viem presne: tešme sa z maličkostí, z toho že sme zdraví. Tešme sa ak máme peknú prácu, a svojich blízkych pri sebe: veľa ľudí to šťastie nemá. A tešme sa z rozprávkových bytostí (aj z tých najobyčajnejších, a nech majú akúkoľvek farbu tváre a oči šikmé a či iné).
