Máme doma takú policu. Nástennú. Je v kuchyni nad stolom. Z bukového dreva je. No, neviem pod akým kľúčovým slovom by som tento model hľadala na stránke Ikey. Asi ,,velice vzácne nevyrobiteľné kusovky“. Srdcovky. Je macatá, tmavá, s množstvom políc. Na dózy, na poštu, na kuchárske knihy. Je to sympatická polica. Základňa na všetko. Prístav rodinných pokladov.
Mama patrí k tým ženám, čo budú krásne aj po šesťdesiatke. V mladosti nosila trvalú, šila si šaty, kupovala kabelky, topanky, má rada nadčasové veci. Ona estetizuje našu rodinnú jednotu. Keď sa s otcom zobrali, nechala si vyrobiť police, ušila si vankúše a na steny nám maľovala obrázky. Ťažko povedať, do akej miery vám môže nejaká vec pripomínať niečo, čo ste nikdy nezažili, ale otcove mladícke fotografie mi pripomínajú starý režim. Je to nostalgia, ako keď si zabalení v deke pustíte čiernobiely film a minulosť sa vás zvláštne dotkne. Chalan v kopačkách, s odchádzajúcimi vlasmi a smiešnymi okuliarmi cez pol tváre. Oco je najlepším príkladom, že chlapi s vekom peknejú. Vyrábal nám ,,na kolene“ poličky na detske hry z kindervajec a my sme si pricvikovali prsty do jeho bedne s vercajchom.
Naši nie sú ako soľnička a korenička. Skôr rozdielni na všetkých frontoch, ale veľmi, veľmi sa mali radi. Mama a oco boli ako dve lastovičky, ktoré z blata okolností vybudovali hniezdo domova. A to je najväčšia životná kariéra, ktorá sa nedá tromfnúť. Na nich najlepšie vidím, koľko práce to dá byť manželmi. Koľko to je sĺz, tresnutých dverí, vrások a odídených vlasov. Jéjdanečky. To je maratón, na ktorého trase si lásku musíte stále pripomínať aby sa z toho nestal boj o život.
Tú kuchynskú nadčasovú policu si dali urobiť, keď ich manželstvo bolo v rozlete. Tam, v objatí dreva z jednotlivých priečok vyskladaný je celý náš svet. Bločky od dôležitých vecí v pohároch, váha na listy od strýka, ceruzky kade-tade. Je to drevo života nášho rodinného kmeňa. V jedno z tých rán, keď sa spoločne pri káve zvykli rozprávať aj o tom, aké sme nepodarené deti, oco v tričku od farby povesil tú policu, do jej stredu uložila mama dve hlinené sochy. Jedna je žena s dieťaťom na rukách, druhá muž hrajúci na píšťalu.
Aj keď sa za tú spústu rokov na tej polici vystriedali mlynčeky s kvetinkami z babkinho sekretára, hrnčeky od kamarátok, naše detské kresby, aj keď za ten čas v tej polici pásky nahradili cédečká, damske oblecenie, hlinená socha muža stále hrá na píšťalu a matka drží dieťa. Tie sochy občas zapadnú hrubou, hrubou vrstvou prachu, neverili by ste. No je to snáď jediná vec, ktorá je tam odvždy, ktorú nikto nepomyslel zabaliť do papiera, odložiť.
Police, sochy a manželstvá sú nadčasové. Možno o tom som chcela. Možno nie. Možnože len o tom, ako dlho môžu vydržať veci, ktoré sú zakladané na silnej podstate. Na dobrom úmysle.
Na láske.
A aj keď občas zapadnú prachom, len tak sa ich nezbavíte.
