Skús si predstaviť svoju mamku na pódiu. Skús si ju predstaviť na tom pódiu spievať. Nemusí byť ani sama, môže mať okolo seba kamošky, sexy zeny. Zaujímava predstava, však? A teraz si tam skús predstaviť svoju starú mamu. Aj s jej kamoškami. Vyštafírovanú, dobre naladenú s notami v rukách a podupujúcou nohou do rytmu hudby. Ešte krajšia predstava.
Pre niektorých ľudí to bol dnes reálny zážitok, žiadna predstava. Samozrejme, aj pre mňa, aj napriek tomu, že tam moja stará mama nespievala. Ale spievalo 24 starších dám, ktoré si určite v živote čo to odžili; dobré, aj to zlé. Určite mohli doma radšej sledovať Doňu Barbaru či kučeravú Palomu s Diegom, nba alebo good angels. Mohli, no neurobili tak. Staršie dámy sa stretávajú každý utorok, aby si spoločne zaspievali, poklebetili a hlavne, dodali si energiu. Poctivé úsilie na stretnutiach im dnes prinieslo kvalitnú úrodu.
Necelá hodina a pol plná zaujímavých melódií, hlasov, úsmevov, kvapiek potu na čele a hlavne báječnej pozitívnej energie rozozvučili historickú miestnosť plnú kníh. Tieto knihy všade navôkol neboli jedinými zdrojmi príbehov dnešného dňa. Boli to aj ľudia sediaci na stoličkách, pozorujúci svoju rodinu a priateľky. Možno sa nie každému chcelo obsedieť, myšlienky ubiehali na prechádzku so zmrzlinou v ruke či ležanie pred televíziou a pozerať aktuality. No aj tak ostali všetci dokonca. Dokonca, kedy sa uskutočnil ten najkrajší moment koncertu. Pre niekoho možno samotný záver, no dobre, beriem.
Ale predvšetkým to bol moment, v ktorom sme si vymenili slová a pocity bez slov. Že ako? Veľmi prosto. Dámy dospievali, poklonili sa. My, diváci, sme zatlieskali a postavili sa. Nie na odchod, ale na znak úcty a chvály, t.j. standing ovation.
Je to moment, v ktorom nemusíte nič povedať, lebo sám o sebe prezradí viac než dosť. Či už na strane divákov alebo samotných spevákov, umelcov. Niečo podobné ako s milovanou osobou, keď vedľa seba len ležíte alebo sedíte, nerobíte nič konkrétne, len ste spolu. Rozprávate vlastným tichom, ktorému rozumiete len vy. A nie, nie je to namrzené, typické "tichá domácnosť" ticho. Ale to krásne ticho, pri ktorom nič iné nepotrebuješ, pretože v danom momente máš naozaj všetko, čo potrebuješ...
Bohužiaľ, nie vždy máme možnosť mať čo potrebujeme, tobôž nie to, čo chceme. Okrem ticha pri sledovaní týchto úžasných žien, ktoré zo seba vydávali neskutočnú energiu, som pocítila aj niečo iné. Akýsi rozmazaný pohľad, ktorý určite poznáte. Darmo sa snažíte zaostriť, klipkať, no stále cítitu tú vlhkosť v očiach. Áno, priznám sa, tlačili sa mi do nich slzy.
Tisli sa mi tam preto, pretože som si uvedomila, že človek je sakra vrtký tvor. Dokáže naozaj všetko, čo chce, po čom túži. Musí chcieť a naozaj pre to niečo urobiť. Dámy dnes len dokázali, že človek naozaj dokáže vystáť celý koncert na krásnych opatkoch, aj napriek tomu, že doma má pravdepodobne už iba pohodlný pár, topanky staršej generácie a sportove oblecenie. Dokáže sa hodinu sústrediť na jednu osobu, ktorá zaručí kvalitný priebeh celého koncertu. Dokáže si uvedomiť chybičku, zahriaknuť sa a s úsmevom ísť ďalej.
Dokážeme naozaj všetko. Jediné, čo nedokážeme, je ujsť pred smrťou.
Vôbec neľutujem a ani zďaleka sa nehanbím za to, že som dnes týmto krásnym starším paniam oduševnene a s úsmevom na perách tlieskala. Fandím im. A rovnako fandím všetkým ľuďom, ktorí sa aj napriek svojmu veku nepoddávajú číslam a nepriaznivým okolnostiam a statočne si užívajú naďalej pôžitky života, využívajú všetko, čo im ponúka. Pretože to, čo nemožno znova využiť a navrátiť, je len stratený čas. A osoby, ktoré v danom čase svoju životnú púť ukončili.
Preto tie slzy v očiach. Preto ten oduševnený potlesk. Preto to nadšenie a smútok zároveň.
Preto, slová práve Theodora Roosevelta: ,,Rob, čo môžeš, s tým, čo máš, tam, kde si. "
