Netradične by som sa podelila o malé zaujímavé momentky z uplynulých dní. Nádherne slnečný deň prial všetkým, ktorí prišli do cintorína k hrobom svojích zosnulých. A či som chcela  alebo nie, vypočula som si zopár konverzácií, nad ktorými som sa s jemným úsmevom na tvári jednoducho musela hlbšie zamyslieť.

Fascinujúci bol pohľad pestrofarebných kvetov, neskutočné množstvo spomienkových vencov, ktoré dopĺňali kahance rôznych veľkostí a dizajnov. A samozrejme ľudia skrášľujúci miesta „večného odpočinku“ svojich blížnych. Prechádzajúc pri nich, ma po vzájomnom pozdrave zastavili na „kus“ reči:  Po úvodných otázkach – aj ty si tu? Nasledovali ďalšie....“Čo myslíš, dobre budú tieto kvety takto vo váze, alebo ich mám radšej prerobiť inak? Sú rovnaké tie črepníkové chryzantémy? Mám dať tento kahanec sem, alebo na druhú stranu?........ „   A ja som sa pri každej takejto situácii musela pousmiať a odvetila som len:

 „ Myslím si, že tam hore sa im to bude určite páčiť... " 

Ich tak trochu nechápavý pohľad mi naznačoval, že čakali niečo úplne iné...  

A ja som neskôr /nevedomky/ tak isto nechápavo sledovala, ako sa ponáhľajú zapáliť kahančeky a zotrvajú pri hroboch len do chvíle, kým sa knôt nerozhorí ...a ide sa ďalej...

V tomto príliš uponáhľanom svete ako keby ani nemali čas pozastaviť sa a uvedomiť si pominuteľnosť, všetko berú za samozrejmosť a to čo bude potom, keď sa ich pozemská púť skončí - akosi neriešia, nemyslia na to...

A popritom aká neskutočne krehká je hranica medzi životom a smrťou... 

V tej malej chvíľke ticha v cintoríne, som intenzívnejšie vnímala hrejivé lúče slnka ako príjemný dotyk bezhraničnej Božej lásky a a bola som vďačná za doterajšie dary, za všetko,  za to, že ešte stále som tu a mám nádej na vzkriesenie, pretože ešte žijem.

Žijem život s ním a on žije vo mne.

Ale však čo je môj život? Len krehká pozemská cesta, ktorou ma sprevádza náš Pán k svetlu večného života. Drží ma za ruku, ako rodič svoje dieťa a učí ma nebáť sa. V jeho rukách je všetko. Ja mu dôverujem a nechávam sa ním viesť.  

Áno, verím v Boha, možno nie veľkými slovami, ale jednoduchým, úprimným srdcom, vnímajúcim jeho hlas...

Boh nám predsa daroval svojho jediného syna, Ježiša Krista, aby trpel za naše hriechy a zomrel na kríži. Ale tretieho dňa vstal z mŕtvych! Potrebujeme snáď väčší dôkaz o bezhraničnej láske voči nám? Myslím, že nie....

Nevieme, v ktorú hodinu si nás Pán povolá k sebe, ale kým máme v srdci nádej na vzkriesenie, máme všetko...

Ako sme čítali aj v evanjeliu podľa Lukáša /Lk 20,38/: „Boh predsa nie je Bohom mŕtvych, ale živých, lebo pre neho všetci žijú.“