Advent je časom očakávania Pána, ale Pán môže prísť kedykoľvek ...

Bol som malý chlapec a navštevoval som tretiu triedu na základnej škole. Spolu s kamarátom Ondrejom som si vykračoval popoludní po ulici. Boli sme obaja šťastný a plní ideálov. Na dojatých krkoch sme ešte cítili zovretie od pionierskych šatiek, ktoré nám tam viali pred niekoľkými hodinami. Konečne sme pionieri! Slávnostný sľub sme skladali pred sochou partizána, ktorého sme síce v zime zguľovali, keď sme vyšli z kostola, ale on si už na to určite nepamätal a aj teraz tak ako predtým držal v ruke samopal a hľadel do diaľky smerom na juhozápad, odkiaľ očakával fiktívneho nepriateľa alebo aspoň frontálne systémy a zmeny počasia. Nuž teda po pionierskom sľube sme si vykračovali po ulici, keď sme odrazu zazreli chlapčeka menšieho od nás, ako sa pokúša spojazdniť si trojkolku. Mal spadnutú retiazku. V momente sme mu ju profesionálne opravili a pokračovali v krasojazde. Dobre sme vedeli, čo máme za lubom.

Vďaka terénnym úpravám a regulovaniu blízkeho potoka sme začali praktizovať jeden druh zábavy, ktorý by bol určite veľmi adrenalínový pre našich rodičov, keby o tom vedeli, avšak nie pre nás. Nákladné tatrovky vozili naloženú zeminu na jedno miesto a tak zasypávali malú priehlbňu, za ktorou bolo malé koryto starého potoka. My sme začali praktizovať nový adrenalínový šport, ktorý by som pomenoval jedným slovom „sadenica“. Postavili sme sa pod briežok a počkali sme kým príde nákladné auto, vysype zeminu, a samozrejme, keby aj nás zasype. Bolo to tak po kolená. My sme mali z toho radosť, šofér o ničom nevedel, lebo nás nevidel a anjeli strážcovia museli určite žiadať o posily medzi svojimi kolegami. V tento deň som žiadostivo nadhodil: „Ja by som chcel byť dnes zasypaný po prsia.“ Ondrej bol skromnejší: „Mne by stačilo tak po pás.“ Keď sme videli, že tatrovky aj v tento deň rozvážajú zeminu, skryli sme sa pod briežok a čakali na zásielku hliny. Prišla. Bola to ťažká a mokrá hlina v podobe veľkých hrúd. Prvé zasypanie bolo cvičné. Potrebovali sme zistiť akčný rádius šoféra. Keď prišlo druhé auto, pripravili sme sa. Zemina sa valila na nás a ja malý pionier som sa jej vzoprel ako buržoáznemu nacionalizmu a urobil som ešte krok dopredu. I stalo sa. Zostal som roztiahnutý, akoby som cvičil karate. Jednu nohu som mal vzadu a druhú vystretú pred sebou vo výške hrudníka, ktorá bola navyše privalená zemou. Ondrej bol vzadu za mnou roztiahnutý ako krasokorčuliar na tupých korčuliach. Ja som bol zasypaný do výšky hrude a kamarát do pása. Ondrej začal prezieravo kričať. „Nerev toľko, počkaj vyhrabem sa!“ – upokojoval som ho. Snažil som sa robiť akési šklbavé pohyby, ale tancovať sa v tomto materiáli rozhodne nedalo. Chcel som si pomôcť rukami, ktoré som mal voľné, ale nejako rýchlo to nenapredovalo. O chvíľu som pochopil Ondrejovu predčasnú paniku. Na blízkom mosta sa objavilo ďalšie auto plne naložené zeminu. Začal som mu pomáhať. Ja som volal klasické „pomoc“ v pravidelných intervaloch a Ondrej do toho miešal svoj zúfalý krik. Našťastie nás zaregistrovala jedna pani, ktorá pracovala na blízkom políčku. Pribehla, tak ako bola z políčka, s rukami zamazanými od zeme. Potok nemohla preskočiť, preto prebehla cez vodu a rýchlo sa vyštverala hore nasypanou zeminou a postavila sa vedľa šoférovej kabíny a živo pritom gestikulujúc. Podotýkam, že bol najvyšší čas, pretože šofér sa už chystal cúvať a samozrejme sypať na nás. Nebol to ale ten pán, ktorý nás prisypal. „Zastavte!“ – kričala pani. „Zasypali ste detí!“ – vysvetľovala mu veľmi vzrušene. „Ja a deti zasypal?“ – vyvalil on oči ako vybagrovaný jazvec. Zoskočil z kabíny a keď nás uvidel, vyvalil oči ešte viac. „Ako ste sa tu dostali?“ – opýtal sa s hnevom a vzrušením v hlase. „Eééém... my sme sa tu hrali a neskoro sme zbadali, že na nás ide zem“ – vykrúcali sme sa. Neviem, či nám uveril, ale zobral čakan, lopatu a vykopal nás. Samozrejme, že sme ho museli navigovať, kde máme nohy, aby sme neodišli ako po nevhodnej manipulácii so zábavnou pyrotechnikou. Keď sme už stáli na vlastných nohách, veľmi pekne sme sa poďakovali a cupkali sme preč z miesta, ktoré sa nám v ten deň mohlo stať hrobom...

Onedlho nám začne adventné obdobie. Obdobie, kedy prežívame očakávanie Spasiteľa. Po tom, ako do dejín človeka vstúpil hriech, ľudstvo sa zabáralo v nešťastí a nevedomosti. Dostalo sa tam vlastnou vinou v presvedčení, že Boh chce človekovi všetko zakázať, a preto treba s nim prerušiť spojenie. Z toho štádia ho nemohol nik z ľudí vyslobodiť, lebo všetci boli ponorení do hriechu. Musel prísť niekto vyšší a dokonalejší ako hriešny človek, aby ľudstvo vytiahol z jamy hrôzy a z bahnitého kalu (Žalm 40, 3a). Nemohol si zobrať podobu kozmonauta v skafandri. Robil presne to, čo prevzala o dve tisícročia neskôr Matka Tereza vo vzťahu k chudobným. Nič nemôžeme Ježišovi vytknúť, že neprežil to, čo prežívame my. Nemáme morálne právo povedať, že nám nemá do života čo rozprávať, lebo on vie, čo je to život. On vie, čo je to bieda, lebo sa narodil v maštali. On vie, čo je to práca, lebo bol tesárov syn. On vie, čo je to smäd, lebo prosil Samaritánku o vodu. On vie, čo je to zrada, opustenosť, bolesť a smrť, lebo toto všetko preskákal a prežil na vlastnej koži. Nič mu nemôžeme vytýkať! Zároveň pripomínam, že nás musel prevyšovať svojimi schopnosťami, preto to nemohol byť obyčajný človek. Podobne ako tá neznáma pani, ktorá v krátkom okamihu zvážila nebezpečnosť situácie, kvôli nám prebehla cez potok a zastavením šoféra zabránila tragédii. Preto som sa zdôveril s týmto zážitkom, aby som mohol lepšie objasniť, Božiu lásku k ľudstvu, keď nám poslal svojho Syna, aby mu ukázal cestu z nešťastia, do ktorého sa dostalo vlastným pričinením. Podotýkam, že viac sme si to s kamarátom už nevyskúšali. Určite by to bolo od nás veľmi hlúpe. Svojim počínaním by sme ukázali, že si nevážime samých seba ale aj tých, ktorí nám pomohli z tejto nepríjemnej situácie. Príchodom Ježiša na tento svet sa zlo z ľudstva nevytratilo. Boh vo svojej dobrote umožňuje človeku, aby si stále vyberal medzi dobrom a zlom. Dáva mu možnosť, aby sa poučil na vlastných chybách a hriechoch.  Boh nás však nevylieči v narkóze bez nášho pričinenia. On chce, aby sme sa aktívne podieľali na našej náprave. Ak si sami nevieme pomôcť, kričme a volajme o pomoc v našich modlitbách a vzdychoch, vo vedomí, že bez Božej pomoci sme bezmocní a povedzme mu tak úprimne a normálne, že ho stále máme radi, hoci sme nestáli a zlyhávame. On príde na pomoc, meškať nebude, tak ako prišiel v plnosti času a ako táto pani pribehla včas, aby pomohla nám nerozumným chlapcom.

                                                                                                                 Jozef Krišanda