Učím sa. Nie je to podľa ľudskej prirodzenosti. Zdalo by sa nám, že máme "právo šomrať". A veru - je to často boj. Aj Ann píše vo svojej knihe: "Každý nádych a výdych je zápasom medzi šomraním a vďakou..." (s. 197) ....................................
Vďakyvzdanie vždy predchádza zázraku.
Keď šli za Ježišom zástupy ľudu a on nemal nič, čím by ich zasýtil okrem dvoch rybiek a piatich malých bochníkov chleba, čo urobil?
Vzal dary, vzdával vďaky, lámal a dával svojim učeníkom, aby ich rozdali všetkým.
A každému sa dostalo. Všetci sa nasýtili. Ba ešte sa nazbieralo 12 košov zbytkov.
Vzal, čo mal, a vzdával vďaky. Vedel že to postačí. A naozaj stačilo - stal sa zázrak.
Najskôr vďaka, potom zázrak.
Nie naopak - najprv Bože urob zázrak, potom - možno - ti poďakujem.
A tiež pri Lazarovom hrobe. Slzy mu stekali po tvári. Zdvihol zrak k nebu a modlil sa: "Otče, ďakujem ti, že si ma vypočul..."
A potom... mŕtvy muž vstáva z hrobu.
A ešte mnohokrát... To posledné, čo urobil, než bol vydaný... Vzal chlieb, vzdával vďaky, lámal a dával... potom šiel v ústrety utrpeniu. Utrpeniu, ktoré sa mení na radosť. Radosť vzkriesenia. Radosť spásy.
Vďakyvzdanie robí zázraky. Vo svete, v živote, no najviac v našom srdci.
(Porovnaj Ann Voscamp, Tisíc darov, s. 30)
...................................
Otváram ďalšie pokračovanie našich utorkových zamyslení o vďačnosti. Prosím, pridajte sa k nám.
http://letitia-tiba.blogspot.sk/2012/10/vdacny-utorok8.html
.