Special World Games – Špeciálne svetové hry (mentálne postihnutých športovcov)
Do LA išlo 25 športovcov a celá výprava mala 40 ľudí. Ja som bola asistentka vedúcej výpravy a tlmočníčka. Mala som vlastne na starosti 18 ľudí, polovicu výpravy, keď nás ubytovali v LA podľa športov na dve univerzity. Každý športovec získal minimálne jednu medailu, niektorí i viac. Záležalo od športu a disciplín.
V lietadle do LA
Vymenila som si miesto s jedným trénerom, ktorý sedel pri americkej rodinke s ročným synčekom. Let bol v poriadku, chlapček zvládal, v čase jedla otecko vylovil z tašky niečo ako naša výživa. Skúma pohár, číta, pozerá, nakoniec sa opýta manželky: „A si si istá, že je to jedlo pre deti?“ Matka pozrie, odpovie áno. Otecko: „A prečo sú na tom nakreslené šteniatka?“
Ako výprava sme dostali dve delegátky, ktoré nám mali pomáhať. Jedna bolo pôvodom z Košíc, vedela po slovensky, žila v LA a druhá bola z Japonska, žila v LA a vedela po anglicky. Volá sa Ayano. Ja som jej dala slovenské meno Anička. Anička bola úžasná! Čokoľvek sme si vymysleli, ona nám zistila. Chceli sme ísť nakupovať, vygooglila najbližší obchod a zaviedla nás tam. Chceli sme ísť do Hollywoodu, zistila spoje, išla s nami. Chcela som pohľadnice, hľadala v obchodoch. Keď som sa niečo opýtala, bola veľmi ochotná a hotová všetko nechať tak a zisťovať. Musela som ju krotiť, aby sa aspoň najedla v pokoji. Veľa som s ňou chodila, riešili sme rôzne veci, rozprávali sme sa a smiali veľa. Aj ostatní si ju veľmi obľúbili, aj športovci i keď nevedeli po anglicky. Anička sa dokonca naučila niekoľko fráz po slovensky. A bola veľmi inteligentná, často vedela vydedukovať o čom sa rozprávame po slovensky.
Z letiska nás autobus priviezol do hotela HolidayInn v Corone, privítali nás roztlieskavačky. Ako z filmu. Po meste nás vozili žlté školské autobusy. Presne ako z filmu. Hotel strážili policajti. Ako z filmu. Aj auto bolo ako z filmu. Dokonca ako z nejakej počítačovej hry. Boli sme na obede u požiarnikov. Jedlo ako z filmu. Lozili sme po požiarnických autách, fotili sme sa s prilbami, s požiarnikmi i policajtmi vo všetkých vozoch čo tam pre nás priviezli. Všetci sa všade usmievali. Ako z filmu. Už som si povedala, že musím prestať hovoriť nahlas na všetko jééj to je ako z filmu!
Po záverečnom koncerte a tancovaní v parku nás pozvali do iránskej reštaurácie. Nebolo to v pláne. Okolo desiatej večer sme sa zberali na hotel a jednej našej atlétke bolo veľmi zle od žalúdka. Nemohla ani chodiť a od bolesti sa nemohla ani narovnať. Vyzeralo to vážne. Ale nebolo jej zle z tej stravy. V podstate nič dva dni poriadne nejedla, dlhý let, nové prostredie, vyčerpanosť. Tak sme sa pre istotu vybrali do nemocnice. Futbalisti mali svojho lekára, tak som ho zobrala so mnou. Ja som bola len tlmočníčka. Odviezla nás jedna Američanka.
Prišli sme do nemocnice okolo 22:30. Bolo to ako z filmu. Čakala som, že sa vo dverách objaví Dr.House, ale márne. Recepcia. Vyplniť papiere. Ako z filmu! Sadnite si a počkajte. Čakáreň ako z filmu. Po čase nás zavolali. Super, potešila som sa. Ale to len nejaký ošetrovateľ našu pacientku odvážil, zmeral tlak a ako bije srdce na prístroji. Ako z filmu!
Nuž, ale keď sme čakali a čakali, hodiny neúprosne odpočítavali minútu po minúte a ľudia okolo nás prichádzali a odchádzali a zrazu bola polnoc, jedna hodina, dve, ... už sa mi to nezdalo ako z filmu. Nikto mi nepriniesol kávu ako z filmu. Dr.House sa neobjavil. Jedno je pozerať vo filme ako preskakuje ručička na hodinách z hodiny na hodinu a iné je sedieť reálne a čakať kým tá ručička naozaj obehne okolo. Rozprávali sme sa. Vytiahla som i háčkovanie. Pomaly sme aj driemali. Pozerali sme TV v čakárni. Sledovali sme ľudí. Teda aspoň ja. A čakali a čakali.
Ale dočkali sme sa. Pán doktor nás prijal, vyšetril, usúdil, že to nie je nič vážne a dal jej niečo vypiť, že o 15 minút sa jej uľaví. A naozaj. O 15 minút začala i komunikovať, náznak úsmevu na tvári keď som sa snažila zažartovať. Wow! Môžeme ísť! Prišli sme na hotel o pol štvrtej. Prestala som hovoriť jéj to je ako z filmu.
Los Angeles
V sobotu sme z Corony odchádzali v dvoch autobusoch. Výpravy sa rozdelili podľa ubytovania, ktoré bolo zabezpečené na dvoch univerzitách UCLA (čítaj jú sí al ei) a USC (jú es sí). UCLA privítala futbalistov, tenistov a gymnastku Gizku a USC zvyšok výpravy: stolný tenis, plavcov, bočistov, atlétov a jazdcov (na koňoch, ale bez koňov).
Večer sme boli na otváracom ceremoniály. Prihovorilo sa nám niekoľko rečníkov, medzi nimi i prvá dáma USA Michelle Obama, v programe vystúpil Stevie Wonder, Avril Lavigne a niekoľko hercov. Všetci vyzerali ako z telky. Veď sme ich vlastne videli na obrovským obrazovkách.
Hry oficiálne otvorili a naša výprava sa znovu rozdelila. Nezostalo nám nič iné ako začať športovať. Prvé dni mali športovci zaraďovačky do divízií. Meetingy, skoré vstávanie, tréningy, súťaženie, neskoré príchody na ubytovňu, zdielanie, spánok a ráno všetko odznovu. Naša ubytovňa bola asi 15 minút chôdzou od vysokej školy, kde sme chodili do jedálne na raňajky a večere. Obedy sme mali na športoviskách. Jazdci mali športovisko vzdialené asi hodinu autobusom. Plavci mali bazény neďaleko jedálne a aj atléti súťažili areáli VŠ. Boča a stolný tenis boli v LACC – čítaj: el ei sí sí (Los Angeles Convention Center), čo bolo asi 20 minút busom.
(a kým som si zvykla na tie skratky... boli dôležité, lebo žlté autobusy z univerzity chodili do UCLA a LACC. Na zastávke stáli organizátory, ktorí sa pýtali kam ideme a používali skratky. Nechcela by som sa pomýliť a miesto 20 minút cestovať hodinu niekam, kde ani nemám byť.) Takže sme sa celkom dosť nacestovali. Vo voľnom čase sme mohli ísť povzbudzovať kolegov na niektoré športovisko. Vzhľadom na vzdialenosti a časový rozpis súťaží to nebolo veľmi možné. Športovci z UCLA cestovali na USC asi hodinu. A futbalisti z UCLA cestovali na športovisko taktiež asi hodinu. Keď boli dobré cesty.
Po večeri v parku na univerzite hrala hudba, koncerty, vystúpenia tradičných tancov z rôznych kútov sveta, stánky s rôznymi atrakciami a výhrami.
Pri príchode do areálu školy alebo športoviska nás vždy vítali usmiaty dobrovoľníci s pokrikmi, povzbudením a pripravení na "high five" v každom čase. Po 12-hodinovom lete, prebdenej a nedospatej noci z nemocnice som sa po dvoch dňoch ledva vliekla v areáli školy sama. Zamyslená, vyčerpaná a hneď dobrovoľníčky ku mne priskočili a high five a yeah are you ready a ja som len túžila v pokoji prejsť. Niekedy to bolo už i na mňa veľa.
Keď sme mali v programe voľno, snažili sme sa vybehnúť niekam do mesta na nákupy, ale všetko bolo ďaleko a v podstate ani nebolo čo kúpiť. Išla som kúpiť za 2,76, nachystala som si 3 doláre, však vydajú a pri pokladni prekvapenie! Ona ešte odo mňa pýta nejaké peniaze. Joj, asi mali zle označenú akciu. Pozriem na blok a tam cena ako bola na regáli a pod tým TAX (daň). Daň pripočítavajú pri pokladni. Vraj je to všeobecne známe o Amerike. Pre mňa to bolo prekvapenie. Nemilé.
Jedna trénerka si chodievala zapáliť. Niekedy som išla s ňou. Raz sme sedeli pred halou pod stromom na lavičke, ďalej od vchodu. Rozprávali sme sa. Zrazu sa pred nami objavil chalanisko s ruksakom, v ruke hrča peňazí, nemuselo to byť veľa, veď ak to boli jednodolárovky, áno, idem k pointe, takže chalanisko si pýtal jednu cigaretu, že si kúpi. Trénerka mu podala, že to je dobre, nechce peniaze. Chalanisko poďakoval, odkráčal a na chodníku uvidel sťaby bezdomovca alebo veľmi chudobného človeka, ktorý chodil s takým vozíkom a predával asi nápoje alebo zmrzlinu, nevideli sme dobre. Tak tento chalanisko zašiel k nemu, i keď to nebolo na jeho trase a podal tomuto človekovi nejaký peniaz. Asi ten čo chcel dať za cigaretu. Prekvapený človek sa neviem či stihol poďakovať, lebo chalanisko s ruksakom mal veľmi rýchlu chôdzu. Kým sme sa spamätali, bol preč. Bolo to ako z filmu Pošli to ďalej alebo z motivačných videí, že keď urobíme nejakú láskavosť, tak to pôjde ďalej a ďalší ľudia budú robiť láskavosti a zmeníme svet. Boli sme sťaby vo filme! Ale bolo to krajšie, bolo to naozaj.
Jeden deň sme sa vybrali na Long Beach. Plavčíci, vyšportovaní, mladí, červené šortky, aj to červené záchranné čudo mali, koleso to nie je. Ako z filmu. Baywatch. Obrovská pláž. Slnko. Teplo. Oceán. Nádhera!
V nedeľu sme odlietali a v sobotu sme stihli ešte zájsť do Hollywoodu. Teda na Walk of Fame (chodník slávy). Bola som vyčerpaná, unavená, cítila som sa ako zombie, nechcela som tam už ísť. Už som nevládala ani rozmýšľať. Ale nakoniec čo, spať môžem aj v lietadle (krásnych 11 hodín) a aj doma. Už keď som tu, tak sa premôžem a pôjdem. Horúco. Sadli sme na metro. Išlo na opačnú stranu. Nejaký cestujúci povedal, že máme ostať sedieť, na konečnej chvíľu postojíme a pohneme sa opačným smerom, teda tým naším a niekde prestúpime. Kopa turistov. Fotili hviezdy na chodníku. Našla som aj prázdne, asi na mňa čakajúce, tak som si i jednu vybrala. Stretli sme spidermana, supermana, transformera, mačaciu ženu, mimoňov, no čokolvek. Ale najviac nás potešilo, keď sme stretli našich futbalistov. Lepšie by sme stretnutie nenaplánovali.
V sobotu večer sme zašli do informačného strediska sa pýtať kedy pre nás príde bus na letisko, lebo v nedeľu sme leteli domov. Zaujímavý manažér tam bol, Angličan žijúci v LA. Bolo to veľmi príjemní rozprávať sa s niekým, kto nemá ten americký šťastný prízvuk. Zistil, že nemá v systéme nahlásený odchod našej časti delegácie. Ó, nie! Asi tu zostaneme! A pri nákupoch budem musieť stále myslieť a pripočítavať daň! A všetci sa tu stále budú usmievať. A budeme na všetko čakať. A pri čakaní na pokladňu si budeme spievať a tancovať. Ako Američania. A čakanie bude náš životný štýl. Ja chcem ísť do Európy!!! No, nakoniec sme prepravu vyriešili, lietadlo sme stihli a prišli sme domov.
