Môj prvý blog, moje prvé vyznanie, moje prvé kroky. Všetko má svoju príčinu a všetko so všetkým súvisí. Rád by som opísal svoj príbeh na ceste k viere, napokon nie všetko je dokonalé , ani ja a ani moja gramatika. Ale k veci . Narodil som sa v roku 1972, pre pamätníkov skončil sa program Apolo, Českoslovenko získalo titul majstrov sveta v hokeji  a boli olimpijské hry v Mníchove , nešťastné pre Izraelskú výpravu i narodil sa mesiac pre do mnou náš výborný hokejista Žigmund Pállfy. Mesiac po narodení ma rodičia pokrstili v katolíckom kostole a keďže pán farár bol aktívny fotograf ostala aj fotka, maličká s hrdými rodičmi a drobcom v náručí. Pochádzam z zmiešaného manželstva otec maďar mama slovenka ,že čo ich primelo aby ma pokrstili v ťažký časoch komunizmu presne neviem , hádam zohralo rolu aj to, že babka z otcovej strany bola silno veriaca katolíčka . Veľmi si ju nepamätám Pán si ju povolal k sebe skoro a jediné na čo si spomínam je ruženec v jej rukách a nariasené sukne aké sa vtedy ešte nosily na dedinách, hádam ona vyprosila cestu po ktorej kráčam. Keďže u nás doma sa o viere nehovorilo a rodičia či už z pohodla socializmu nás z bratom k viere neviedli , darčeky na vianoce síce nosil Ježiško ale to je asi všetko čo som o ňom vedel. Z detstva si pamätám ako som závidel bratrancom z otcovej strany ich nedelnú školu v kostole , a napĺňal ma pocit pokori ak som nakukol do nášho kostola  dedine. Z matkinej strany sa takéto veci neriešili tak som prežil detstvo bez toho kto ma stále ochraňuje ,Pána Boha,čo už teraz viem že pri mne stál a ja som o tom nevedel. V pochabej mladosti som ,,Bože odpusť " vyhlasoval že som ateista a podobné kozmopolitné nezmysly, človeka odchovaného na socialistických ideáloch. Prvé vážnejšie dotyky s vierou nastali až keď som sa ženil. Keďže už sa blahobyt socializmu u nás skončil mnohý hľadali cestu k svojej viere . Dohodli sme sa s maželkou že sa budeme brať v kostole a to v evanielickom v našom meste kde teraz bývam. Manželka si urobila vtedy konfirmáciu a mne stačilo že som pokrstený ako riadny kresťan a pán farár z toho nerobil vedu, veď dcéra už bola na ceste a ja som slúžil vojenskú službu. Narodili sa nám dve krásne deti obe sme dali riadne pokrstiť a ja som myslel že evanielickú vieru som prijal za svoju. Do kostola sme síce občas chodili ale bolo to menej ako málo .Vlažnosť viery bola viac ako prítomná v našom živote. Deti sme samozrejme dali na konfirmáciu a tým si splnili niečo o čom si mnohý myslia že splatili daň cirkvy a Bohu. Keď prišla hospodárska kríza a tiež problémi v našom manželstve sa prehĺbili , manželka navrhla aby sme sa vybrali do kostola a pomodlili sa aby ná s ten čo pri nás stojí ochránil. Spočiatku som sa cítil neisto a stratený v tých úkonoch a procedúrach čo určujú ritmus omše, Kým som nepochopil , že Boh je prítomný na omši medzi veriacimi a obraz na oltári je nie zaujímavé dielo ale Kristus čo sa obetoval za to aby som bol vykúpený z hriechu . Veľmi k tomu prispel aj náš pán farár Dr. Miroslav Hargaš, s každou jeho kázňou som čoraz viac bol bližšie k Bohu a nášmu Spasiteľovi. Konečne mi začal byť jasneší boží plán a aj prácu za ktorú som sa modlil mi ostala a aj problémi doma sa dali do poriadku . Boh vyslyšal moje prosby , ale chyba lávky človek ľahko zabúda na svoje sľubi a dary čo dostal . Tak aj u mňa sa to stalo , moja viera bola málo pevná a mojej ženy tiež , po tom čo pre nezhody v zbore odvolali pána farára a prišiel o miesto. Naše návštevy v kostole klesli na nulu , ťažko sa mi nieslo , že mám sedieť v kostole s tými čo prispeli za odvolanie v rámci zborovej demokracie toho čo mi ukázal cestu k Bohu. Dlho som cítil že to nie je v poriadku a niečo ma ťahalo späť do Božieho domu. Povedal som mojej žene ,,poď ideme do kostola , aj tak máme kopu problémov, povieme to Bohu , uľavý sa nám ". Ale nebolo z toho nič , moju polovičku myšlienka nedchla a návštevu odkladala zakaždým ako prišla nedeľa. Ani neviem ako zrazu som tu pocítil , našiel som doma magyarský katolíicky spevník s pár svätými obrázkami na nich bola Panna Mária , Ježiš a svätá trojica. Začal som sa modliť K Panne Márii a pocítil som úľavu , tak veľkú že ju ani neviem opísať. Prosil som Ježiša aby som mohol nasledovať jeho cestu a nech ma z nej nenechá z nej už zísť. Prosil som ducha svätého , nech vojde do mňa a dá mi dary s ktorími sa stanem , lepším , pokornejším a bohatším na duchu. Odvtedy každý deň vzdávam Bohu vďaku za svoje prebudenie a že mi umožnil návrat k matke cirkvi. Moja prvá omša v katolíckom kostole, bola ako keby som sa znova našiel , zrazu som veci začal vidieť jasne, všetko mi začalo dávať zmysel  a už viem čo chcem. Chcem žiť podľa Božích prikázani lebo niet života bez Boha. Za to všetko som nesmierne vďačný. Lebo ako povedal náš kaplán Peter Paulušák ,, uhlík bez ohňa vyhasne , ale uhlíky spolu tvoria oheň " a tento oheň zapaľuje srdcia veriacich a nenechá ich vieru vyhasnúť. Cítim sa šťatný a teším sa z môjho nového života , kúpil som si knihu modlitieb katolíckeho muža so spevníkom , urobil si ťahák na omše že čo kedy a ako sa robí , hovorí spieva, prihlásil sa na birmovanie dospelích a postupne odhaľujem tajomstvá viery . To je všetko dúfam že kto toto dočítal, sa veľmi nenudil už dávno som nič takto nepísal a už vôbec neotváral svoju dušu.

Požehnaný deň vám prajem.

Patrik Nagy