Nie je dielom človeka. Nie je vydaním sa napospas vôli iného. Nie je súdením ani trestaním. Je sviatosťou Milosrdenstva Božieho.

Ak máš otvorené oči, vidíš mnoho zázrakov. Ak máš odpúšťajúce srdce, dejú sa zázraky cez teba.

Erich Legler

Ak tvoj brat previní, pokarhaj ho, ak to bude ľutovať, odpusť mu. A ak proti tebe zhreší sedemkrát za deň, a sedemkrát príde za tebou s  prosbou: "Je mi to ľúto!", odpusti mu. LK 17,3-4;

Odpúšťať sa učíme vo veku dieťaťa vo svojej rodine. Veľmi dôležitú úlohu zohráva osobnosť otca rodiny. Otec by mal byť pre dieťa vzorom nebeského Otca. Mal by byť láskavý i pevný, milujúci a odpúšťajúci. Matka alebo otec naučí dieťa základy o viere v Boha. Neskôr sa učíme aj od kňazov, ktorí sú nám vzorom a príkladom pre život viery.

Sviatosť zmierenia je sviatosťou odpúšťania vín človeku nebeským Otcom. Kňaz, ktorému viny vyznávame je jeho  zástupcom, prostredníkom, je počúvajúci a vyslovuje slová rozhrešenia. Má moc odpúšťať, tá je mu daná od Boha. Je to milosť odpúšťajúca, ktorá človeka vracia do stavu posväcujúcej milosti, do stavu, aký mal pri svätom krste - do stavu nevinnosti. Predpokladom je, že viny úprimne vyzná a skutočne oľutuje. Kňaz v moci Boha zlomí moc hriechu a rozhrešením vracia človeku stav nevinnosti. Potom uloží prostriedok zadosťučinenia - modlitbu, alebo inú formu zadosťučinenia. Po jej vykonaní sa naplní moc rozhrešenia.

Boh je milosrdný, Boh je Láska. A kňaz je človek.

My sme ľudia a sme rôzni. Máme rôzne potreby v duchovnom živote, máme rôzne predstavy a nároky, aj čo sa týka sviatosti zmierenia.

Kňaz je posvätnou osobou v úrade, ktorý mu bol zverený. Nám môže byť viac alebo menej dôvernou osobou, podľa toho, nakoľko sa v rámci farnosti poznáme. V mestách alebo vo veľkých farnostiach je situácia iná ako v menších farnostiach. Závisí to aj od iných okolností, či nás kňaz pozná osobne alebo nie. To by však nemalo byť dôležité pre vyznanie hriechov. Na kňaza sa v niektorých základných veciach isto môžeme obrátiť. Akým spôsobom kňaz pristupuje k spovedajúcemu sa, je prenechané jemu. Každý z nás by si želel stretnúť Božieho muža, ktorý by okrem autority svojho úradu vedel byť otcom v pravom zmysle slova. Priali by sme si prístup príjemný, láskavý a plný porozumenia. Je potrebné o to žiadať Boha. Kňaz je darom od neho. Kňaz bol nazývaný "lekárom duše". Myslím však, že Pán sám je skutočným lekárom a kňaz je jeho pravou rukou. Nečakajme od kňaza priveľa. Na to by nemusel mať čas ani špeciálne schopnosti. Nie je povinnosťou kňaza riešiť všetko, čo si my myslíme, že od neho potrebujeme! Vzťah ku kňazovi ako k duchovnému otcovi je individuálny. Je založený na vzájomnej komunikácii ako aj vzťah ku iným ľuďom. V niektorých farnostiach ani nie je možné, aby sa kňaz a všetci farníci navzájom hlbšie poznali. Nemôžeme od kňaza očakávať, že nám môže dať všetko, čo by sme potrebovali. Mali by sme sa zaujímať o život vo farnosti, isto by sme našli aj spôsob, ako vhodne budovať aj prístup ku kňazovi v tej našej. A nezabúdajme: vzťah je od nás k nemu a a naopak. Vzťah ku kňazovi je vždy vzťah troch osôb. Kňaza, Boha a mňa. Ak sa ja posnažím o to, aby som ja pristupovala ku kňazovi spôsobom úprimného a zodpovedného človeka - kresťana, ktorý si kňaza váži bez ohľadu na to, či ho poznám hlbšie alebo nie. Môj prístup ku kňazovi zohráva dôležitú rolu. V prvom rade! JA mám byť priateľským a príjemným človekom, ktorý má zdravý prístup k viere i k osobám môjho okolia a aj k osobám kňazského stavu. Moja komunikácia musí byť na úrovni kresťana katolíka. Ak skutočne žijem vieru v Krista, malo by to byť na mne aj vidieť. Moje vystupovanie a správanie sa má odzrkadľovať Toho, komu som uveril. A podľa toho by mali vyzerať aj moje vzťahy k iným ľuďom v okolí, vo farnosti a aj ku kňazom. Mali by sme vedieť, že dôležitejšie je to, čo hovorím a konám ja. Modlím sa vôbec za môjho kňaza? Alebo za iných kňazov? Ako vyzerá moja iniciatíva vo farnosti, v Cirkvi? Modlím sa za Cirkev? Mám záujem o život vo farnosti? Mám záujem vedieť,  kde a ako môžem požiadať o radu alebo o duchovný  rozhovor alebo podporu vo veciach osobného života, ktoré sa prelínajú so životom viery? Viem aj ja "dávať" mojej farnosti, Cirkvi? Alebo som iba ten, čo si berie... ten, kto má nároky... Ak chodím "iba" na omšu a farnosť ma ani veľmi nezaujíma... ak do môjho života viery neinvestujem potrebný čas, nemusím byť prekvapený, že začnem mať "problémy" so všetkým možným... Začnem kritizovať okolo seba, čo mi príde pod ruku. Ak na spoveď bežím prevážne na poslednú chvíľu a narýchlo si dokončujem prípravu na spoveď aby som vybavil (odbil) spoveď... Taký prístup nebude môcť niesť ovocie... Ak náhodou neprídem na rad, nie je to vinou kňaza. Ak si úprimne zodpoviem na tieto otázky, budem mať iný pohľad na  kňaza a na možnosti z jeho strany, a zo strany Cirkvi nie len ohľadom sviatosti zmierenia. Ja som ten, kto prijíma službu vysluhovania sviatosti zmierenia. Ja som ten, kto vie, má a môže hľadať a nájsť spôsob, možnosti, osobu a miesto, kde sa môžem obrátiť na kňaza alebo inú duchovnú osobu s určitou mojou záležitosťou týkajúcou sa mojich potrieb v živote viery.

Sviatosť zmierenia je svätá, a  slúži na posväcovanie života kresťana. Sviatosť zmierenia je posvätným darom od Boha. Je očistným kúpeľom duše. Človek je akoby pod dažďom milostí Boha, ktorý nám dáva odpustenie, slobodu viac nehrešiť. Robí nás znovu čistými. Dokonca aj vtedy, ak prichádzame mnohokrát... Je nadprirodzeným a mocným prostriedkom od Boha pre život kresťana. Nikdy ju neznižujme na úroveň nehodného dávania a prijímania! (Kňaz - veriaci) Hoci sa uskutočňuje na ľudskej úrovni, je vysoko Božia! Uvedomujme si, že predstupujeme pred Boha!

Sviatosť zmierenia nie je poradňou pre komplikované záležitosti. Tie si musíme riešiť na inom mieste, alebo aspoň iným spôsobom, podľa toho, o čo konkrétne ide. Bolo by dobré, keby sme mali možnosť duchovného rozhovoru, ak by sa jednalo o problém v súvislosti s prekonávaním určitej prekážky, ktorá sa bezprostredne týka nejakej konktétnej záležitosti v duchovnom živote kresťana. O tom by sme sa mali informovať vo vlastnom záujme, kto alebo kde by taký rozhovor mohol poskytnúť. Pohovor nie je automatickou súčasťou sviatosti zmierenia. Bolo by isto vítané, keby kňaz vedel poradiť, alebo aspoň ak by vedel poskytnúť informáciu o takej možnosti, ktorá by nám pomohla záležitosť prebrať v hlbšom rozhovore alebo kde by sme takú oporu mohli nájsť. Musíme však aj sami vyvinúť iniciatívu a aktivitu v tomto smere. Mali by sme hľadať možnosti, kde by sme mohli prehĺbiť isté záležitosti, ktoré sa týkajú duchovného rastu.

Sviatosť zmierenia nie ie je automatickým odpúšťaním, ak vyznanie nie je úprimné, alebo ak nemáme v úmysle s tým skončiť, čo nám spôsobilo hriech. Za to, nakoľko úprimne vyznávame hriechy, sme zodpovední sami pred Bohom. Každý z nás do zrelosti kresťana dozrieva postupne. Sám príde na to, ako by mohol niečo meniť alebo zlepšovať.

Na sviatosť zmierenia sa máme  vhodne a zodpovedne pripraviť. Vyznanie hriechov je akýmsi záverom pravidelnej obnovy duchovného života kresťana. Človek si uvedomuje, v ktorej oblasti nekonal z lásky k Bohu a k blížnemu. Príprava zahrnuje aj premyslenie si spôsobu, ako sa môžem pred istými hriechmi chrániť v budúcnosti. Každý katolík by mal mať preštudovaný Katechizmus Katolíckej Cirkvi a mal by pravidelne, podľa možností povolania a školských, pracovných či rodinných povinností venovať čas modlitbe, čítaniu Písma svätého a niekoľkých vhodných kníh, ktoré by mu pomohli pri formovaní a upevňovaní osobného života viery. Pravidelné spytovanie svedomia a pravidelné zamyslenie sa nad osobným vzťahom k Bohu a k blížnemu, kde sú ťažkosti, kde leží hlavý problém by malo byť dlhodobou prípravou na sviatosť zmierenia. Mohli by sme sa poradiť s  iným človekom, skúseným v oblasti duchovného života alebo života vo viere ako základu života kresťana. Môže to byť priateľ, kňaz, alebo aj iná osoba našej dôvery. Je v záujme každého z nás, starať sa o vlastný rast vo viere, ako aj o rast nám blízkych ľudí, s ktorými žijeme v rodine alebo v spoločenstve. Zrelý kresťan by mal byť oporou iným aj pri oblasti prípravy na sviatosť zmierenia.

Sviatosť zmierenia je prostriedkom na vyznanie hriechov a na získanie odpustenia. Vyznanie by malo byť stručné, konkrétne, bez prehnaného hĺbkového opisu. Má nám byť jasné, čo a ako treba hovoriť. Spôsob a štýl je osobitný, individuálny pre každého z nás, máme však určenú líniu praktického spôsobu spovedania sa. Pokora pred Bohom nám uľahčí vyznanie vín, ktorých sa dopúšťame z ľudskej slabosti. Čo si o nás myslí kňaz, nie je podstatné. Mal by mať  takt a mal by primeraný spôsobom reagovať na naše vyzanie. Nemáme sa príliš obávať toho, čo nám povie. Sme vždy v Božích rukách. Ak by sa vyskytlo niečo nevhodné, môžeme na to aj my upozorniť kňaza. Aj v prijímaní sviatosti zmierenia sú dôležité skúsenosti na oboch stranách. Ak chodíme na spoveď už pol života, malo by to na nás byť trocha vidieť. Náš vzťah k Bohu a k svetu by sa meniť k lepšiemu... mali by sme osobne dozrievať. mali by sme sa stávať oporou iným. Mali by sme rásť vo svätosti života podľa príkladu Pána. Ak sa nedarí, nevadí. Dôležitá je úprimnosť vo vzťahu k Bohu a skutočná snaha rásť. Boh je láska a dá každému toľko času, koľko potrebuje. Pošle aj ľudí, dá správneho kňaza a dá aj možnosti. Veď Boh vie všetko. Miluje nás nekonečnou láskou. Dal nám Syna... dáva nám všetko, čo potrebujeme. Za to sa máme modliť. Dôležité je CHCIEŤ. Iba tak môžeme skutočne prežívať vieru v Boha. Iba vtedy, ak úprimne chceme, má sviatosť zmierenia skutočný účinok.

Spovedajúci kňaz vždy udelí rozhrešenie. Ak by sa jednalo o niečo výnimočné, je treba sa s kňazom poradiť a dohodnúť na vhodnom riešení. Máme si byť vedomí toho, že predstupujeme pred Boha... kňazovi je prepožičaná autorita vykonávateľa tejto sviatosti. Nie je ani sudcom ani trestajúcim. Je odpúšťajúcou Láskou Boha.

Aj prijímanie tejto vzácnej sviatosti sa musíme naučiť. Je to osobitný odborný predmet, z ktorého robíme skúšku tak raz za mesiac, alebo aj skôr. Nemali by sme tento predmet nechávať na poslednú chvíľu, ani ju robiť v strese a hocijako bez prípravy. Od kvality našej prípravy, od záujmu o vzdelávanie sa v tomto predmete viery závisí rozvoj a rast nášho života viery. Sviatosť zmierenia je prípravou na slávenie svätej omše a prijatie najsvätejšej Eucharistie, ktorá je najdôležitejším aktérom  posväcovania života kresťana. Svätosť života je možná! A Boh ju od nás očakáva!

Modlime sa za našich kňazov. Majú veľkú zodpovednsť pred Bohom a pred ľudom v úrade, ktorý im bol zverený.

Kňaz by mal zosobňovať svojho Učiteľa... Kiež by nám Pán dal svätých kňazov! A nech by sa kresťania s úprimnou láskou modlili za svätých kňazov a za cirkev. Máme mnohé vzory. Sväté rodiny, sväté deti, mladíkov, panny, kňazov aj mučeníkov.

Teraz je rad na nás. Akí veriaci - takí kňazi... Nehľadajme chyby a nedostatky iba okolo seba. Začnime od seba. Nech je náš život viery svedectvom pre ľudí okolo nás i pre kňazov. Túžime po láske Boha - aj my rozdávajme lásku, ktorú dostávame od Boha. Sme stvorení pre lásku. Ak budú veriaci plní Kristovej lásky, premenia iných ľúdí (posvätia aj kňazov) na lásku. Ak budeme my schopní odpúšťať blížnemu, môžeme smelo očakávať odpustenie od Boha. Ak budeme my schopní žehnať iným, dostane sa nám hojného požehnania. Boh je veľkorysý a obdarúva štedrého darcu!

Boh nám dal  odpustenie hriechov. Zadarmo sme dostali, zadarmo dávajme. Boh sa sklonil k človeku, Ježiš vykúpil človeka z večnej smrti. My máme iba odpúšťať...jeden druhému, aby Boh mohol odpustiť nám.

Buďme k sebe navzájom láskaví a milosrdní, navzájom si odpúšťajme, ako aj nám odpúšťa Boh v Kristovi. podľa Efezanom 4, 32;

Chválim teba, Pane, z našich kňazov! Žehnaj im a obdaruj ich trpezlivosťou, láskou, oddanosťou Tebe a tvojmu ľudu! Daj im cit, pochopenie, miernosť, pokoru a lásku! Daj im aj fantáziu, aby vždy našli spôsob, ako uzdravovať v sviatosti zmierenia! Žehnaj tvojim kňazom, Pane  a urob ich mužmi modlitby, aby z nej čerpali silu a lásku pre všetkých a aby boli požehnaním pre Tvoju Cirkev! Amen!