V evanjeliu Veľkonočnej vigílie sme počuli informáciu sv.Marka, že ženy nepovedali nikomu nič, lebo sa báli. A to napriek tomu, že sa práve od anjela dozvedeli najúžasnejšiu správu v ľudských dejinách. (Mk 16,8) Veľkonočná nedeľa nám zase ponúkla Jánovu správu, ako s Petrom nechápavo stáli pri prázdnom hrobe - ešte nechápali, čo im bolo viac ráz predpovedané. (Jn 20,9)
Emauzskí učeníci odchádzajú z Jeruzalema sklamaní a znechutení, a to napriek tomu, že o Ježišovom vzkriesení už počuli od žien. (Lk 24,22-23)
Rovnako Tomáša necháva správa o zmŕtvychvstaní chladným a apatickým. (Jn 20,25) Keď sa však Ježiš dal spoznať Márii Magdaléne, hneď uteká za apoštolmi, hoci tí si asi ťukajú po čele a posielajú ju k psychiatrovi, jej radosť to nedokáže umenšiť. (Mk 16,11; Jn 20,18)
Učeníci v Emauzoch po tom, čo spoznali Ježiša pri lámaní chleba, utekajú oproti noci za apoštolmi do Jeruzalema. (Lk 24,33)
Apoštoli po stretnutí s Ježišom tiež o tom nadšene hovoria, hoci si Tomáš o nich myslí, že zostal jediný pri zdravom rozume. (Jn 20,25)
No napokon i Tomáš padá pred Ježišom na kolená a ako prvý nahlas vyzná vieru v Ježišovo Božstvo. (Jn 20,28)
Prečo sama informácia o vzkriesení nepriniesla radosť a nadšenie?
Čo napokon spôsobilo skutočnú zmenu v srdciach veriacich?
Bola to skúsenosť osobného stretnutia s Ježišom.
Túto skúsenosť mali nielen tí, čo Ježiša videli počas 40 dní po vzkriesení.
Mali ju aj zástupy kresťanov prvých storočí, ktorí mučeníctvom vydali svedectvo o svojom stretnutí s Kristom. A aj v ďalších storočiach, až dodnes množstvo ďalších.
Avšak stretávame aj mnoho veriacich, ktorých viera je len formálna. Bez nadšenia, ochoty darovať svoj život Bohu. Praktizovanie viery ich nenapĺňa radosťou, len zaťažuje povinnosťou.
Nie je to práve preto, že síce prijali informáciu o Ježišovi od svojich rodičov, starých rodičov, prípadne priateľov, či známych, lenže sa im nedostalo osobného stretnutia s Ježišom?