Pred niekoľkými rokmi som sa zúčastnil pešej púte z Maďarská do Levoče. Bola to pre mňa veľmi silná skúsenosť. Ubytovanie a stravu sme nemali vopred zabezpečenú. Boli sme odkázaní na „milosť a nemilosť“ obyvateľov dedín a miest, cez ktoré sme práve prechádzali. Aj napriek tomu sme prežívali dôveru v Boha a veľkú radosť zo starostlivosti nášho Otca.

Aj náš pozemský život môžeme prirovnať k púti. Vzorom v putovaní je pre nás Abrahám. Narodil sa v Ure (dnešný južný Irak), neskôr sa presťahoval do Haranu na sever Mezopotánie (dnešná Sýria) kde sa mu zjavil Boh, ktorý ho posiela do Kanaánu, do krajiny kde sa neskôr z jeho potomstva narodil Ježiš Kristus. Abrahám urobil krok do neznáma. Poslúchol a nepýtal si vysvetlenie. Boha vnímal ako milujúceho a starostlivého Otca, ktorý túži po dobre svojich detí.

Abrahám bol plný viery a dôvery, odovzdaný do vôle Boha a ochotný prijať zasľúbenie, ktoré mu dal Boh. Svojim „áno“ Bohu nám dáva príklad ako dôverovať Božiemu slovu. Dôverovať vždy a za každých okolností, bezvýhradne, aj keď sa zdá, že to momentálne neprináša ovocie a hoci sa to prieči ľudskému rozumu. Abrahám dokonca neváhal obetovať vlastného syna Izáka, aby poslúchol Boha. A Boh ho za jeho dôveru a poslušnosť veľmi požehnal.

Rovnako ako Abrahám aj my sme povolaní byť požehnaní a šťastní na našom putovaní do večnosti. Naša viera by mala byť založená na osobnom vzťahu k Bohu. Roky ubiehajú a čas sa kráti. Každým dňom sme bližšie k stretnutiu s našim Otcom. Preto je na mieste otázka: Ideme správnym smerom?

V Cirkvi začíname 11. októbra 2012 (na 50. výročie  otvorenia Druhého vatikánskeho koncilu) sláviť Rok viery. Na začiatku Roku viery si vyprosujme živú vieru, založenú na osobnom vzťahu k Bohu.

Foto/zdroj: erko.sk