Akú máme slobodnú vôľu po páde Adama? Ak vezmeme do úvahy svetské veci, tak slobodnú vôľu určite máme. Môžeme si vybrať značku auta, oblečenia, farbu, mesto kde chceme bývať, školu či prácu. Ale ako je to so slobodnou vôľou ohľadom Boha? Môže sa človek ráno prebudiť a povedať si, že odo dnes bude hľadať Boha? Môže sa človek rozhodnúť k tomu, aby hľadal kráľovstvo Božie, ako nás k tomu nabáda Ježiš Kristus? Môže sa človek k Bohu obrátiť len tak sám od seba?
Bez Biblie sme úplne slepí!
Ak by nám Boh nedal svoje slovo, nevedeli by sme ako vznikol vesmír a svet. Bez Biblie nevieme, že vôbec existuje nejaký Boh. Nevedeli by sme to, prečo je toľko utrpenia vo svete. Nevedeli by sme, že hriech prišiel do sveta pádom prvých ľudí. Bez Boha by sme ani len netušili, že sme zlí a hriešni ľudia, ktorí všetci bez rozdielu smerujú do večného zatratenia.
Boh nám dal svoje Slovo, ktoré zapísal skrze ľudí, aby sme Ho mohli spoznávať. V tomto bode sa mnohé cirkvi prikláňajú k nebiblickému názoru, že môžeme na základe Písma Boha spoznávať a obrátiť sa ku Nemu na základe svojej vôle. Preto sa dnes s obľubou vyučuje doktrína slobodnej vôle, kde si človek môže vybrať Boha. Biblia nás určite k tomu jasne nabáda, aby sme neboli hlúpi a Boh si aj vybrali. Ale do akej miery je človek skazený hriechom, že by sa dokázal sám od seba rozhodnúť pre Božie Slovo, aby ho prijal ako jedinú pravdu?
Keď pohan alebo ateista povie, že neverí v Boha, je to úplne prirodzené a normálne. Takto sa totiž rodíme všetci bez rozdielu - bez viery v Boha. Pavol nám hovorí: Niet toho, kto by rozumel, niet, kto by vážne hľadal Boha; (Rimanom 3:11). Žalmista k tomu dodáva: Hospodin pozrel z nebies na synov človeka, aby videl, či je niekto medzi nimi rozumný, hľadajúci Boha. Všetci dovedna sa odvrátili: zkazení sú. Neni toho, kto by činil dobré, neni ani jedného. (Žalmy 14:2-3).
Biblia nám tu hovorí, že neexistuje a nikdy neexistoval človek, ktorý by hľadal Boha, ktorý by sa po ňom pýtal. Ak ateista povie, že neverí v Boha, povedal len to, čo je jeho prirodzenosť. Otázka však zostáva, či by sa mohol ateista pre Boha rozhodnúť sám zo seba? Človek sa totiž rodí ako telesný, ako ateista, bez Božieho Ducha. Telesný človek myslí iba na veci telesné, keďže nemá Božieho Ducha a tak nemôže rozumieť Božím veciam, aj keby mal miliardu vysokých škôl. Lebo tí, ktorí sú podľa tela, myslia na veci tela, a tí, ktorí sú podľa Ducha, na veci Ducha. Lebo myseľ tela je smrť, ale myseľ Ducha je život a pokoj, pretože myseľ tela je nepriateľstvom naproti Bohu, lebo sa nepodriaďuje zákonu Božiemu, lebo sa ani nemôže podriadiť. (Rimanom 8:5-7).
Môže sa telesná myseľ Bohu podriadiť, začať ho sama od seba hľadať a pýtať sa po Ňom? Tento verš nám jasne hovorí: lebo sa nemôže podriadiť! Vzal som si za príklad Ateistu, ale môže ísť aj o okultistu, vykladača kariet, ktorý si myslí že rozumie duchovnu, pritom nemá Božieho Ducha, ak tieto veci robí a nebudeme sa zaoberať, čieho Ducha má. My sa zamerajme na ateistu, pretože každý z nás sa ako ateista narodil. Mohol som sa ja, alebo nejaký kresťan rozhodnúť zo svojej slobodnej vôle pre Boha? Jeremiáš o prirodzenom človeku - ateistovi hovorí: Či môže černoch zmeniť svoju kožu a leopard svoje škvrny? Či by ste aj vy mohli dobre robiť, keď ste sa naučili zle robiť? (Jeremiáš 13:23). Môže sa ateista obrátiť k Bohu? Asi tak, ako sa môže černoch stať belochom, alebo sa môže leopard vymazať sám od seba škrvny na svojej koži.
Všetci ľudia sú slepí a hluchí voči Bohu
Tieto verše nám naznačili, že človek aj keď má slobodnú vôľu ohľadom svetských pozemských vecí, nemá vôľu vybrať si veci Božieho Ducha a to preto, lebo je ku nim úplne slepý a hluchý. Písmo nám hovorí, že Boh nám dal všetky možné prostriedky aby sme Ho spoznali. Napriek tomu, človek Boha nechce, nechce Ho spoznávať, nechce o Ňom nič počuť, nenávidí Ho od mladosti.
Biblia nám hovorí, že Boh povoláva človeka svojim slovom k tomu, aby uveril. Mnoho veriacich ľudí s tým zápasí a veria, že ak sa povie Božie Slovo, ľudia sa môžu rozhodnúť či prijať alebo neprijať evanjelium. Pretože: Tak teda viera je z počutia a počutie skrze slovo Božie. (Rimanom 10:17).
Ak počúvame Božie slovo, alebo v dnešnej dobe keď máme doma súkromné Biblie si toto Slovo čítame, môže u nás nastať viera. To určite môže, ale má na tejto viere zásluhu človek? Je to človek, ktorý sa sám zo seba rozhodol, že uverí Božiemu slovu? Môže človek ktorý počuje Božie slovo, uveriť v evanjelium, ktoré v sebe zahŕňa ukrižovaného Boha, ktorý sa obetoval za hriechy sveta? Najprv by človek musel uveriť, že je hriešny, musel by byť prestrašený zo svojho hriechu, aby potom chcel to, že by mu bolo odpustené skrze Spasiteľa, ktorý tu na zemi žil pred 2000 rokmi? Je možné, aby človek popremýšľal nad touto pravdou a prijal ju vo svojom srdci? Pavol je nekompromisný keď píše: Lebo slovo kríža je tým, ktorí hynú, bláznovstvom; ale nám, ktorí dosahujeme spasenie, je mocou Božou. (1. Korinťanom 1:18). Pavol tu píše, že telesným ľuďom ktorí hynú, je slovo o Kristovi a Jeho kríži bláznovstvom!
Môže telesný človek, ktorému zvesť o kríži príde smiešna, prehodnotiť svoj stav a obrátiť sa k Bohu a Jeho slovu? Pavol to skúšal v Aténach, kde bolo centrum filozofie, teda centrum pohanstva. Pavla pozorne počúvali, pokiaľ nezačal hovoriť o vzkriesení Krista. Ešte pokiaľ Pavol hovoril o Stvoriteľovi a Jeho diele, nechali Pavla rozprávať. Ale zvesť o kríži, o mŕtvom Boho-človeku ktorý ožil, to považovali za nezmysel a preto hovorili: Čože to chce ten žvatláč povedať? A iní zase: Zdá sa byť zvestovateľom cudzích bohov. (Skutky 17:18). Ale keď počuli o vzkriesení z mŕtvych, jedni sa posmievali, a druhí povedali: Vypočujeme ťa o tom aj po druhé. (Skutky 17:32).
No Pavlova misia v Aténach neskončila fiaskom. Pozrime o pár veršov ďalej: No, niektorí mužovia sa pripojili k nemu a uverili, medzi ktorými bol aj Dionýzius Areopagský aj žena, menom Damaris, a iní s nimi. (Skutky 17:34).
Musíme si tu položiť otázku. Ako je to možné, že niektorí sa posmievali a neuverili Pavlovi, no našli sa aj takí, ktorí uverili Pavlovi, jeho slovu o Bohu a obrátili sa? Čo bolo na jedných lepšie ako na druhých? Veď Božie slovo hovorí, že bez počutia Písma nikto nehľadá Boha. Tu ale počulo rovnako Božie slovo skrze Pavla množstvo ľudí. Niektorí odchádzajú, iní sa posmievajú, ale sú aj takí, ktorí uveria. Čo bolo v nich dobrého, že uverili?! Mnoho ľudí by povedalo, že správne rozhodnutie, že svojou slobodnou vôľou sa správne rozhodli. Ale Písmo to takto nevidí. Keď čítame, ako Pavol kázal pohanom Božie slovo a tí uverili, Písmo nám hovorí toto: Keď to počuli pohania, radovali sa a oslavovali slovo Pánovo, a uverili všetci, koľko ich bolo odriadených do večného života. (Skutky 13:48). Kto uveril v slovo Pánovo? Všetci tí, koľko ich bolo odriadených do večného života. V evanjelickom preklade je to preložené takto: Keď to počuli pohania, zaradovali sa, velebili slovo Pánovo a uverili všetci, ktorí boli určení na večný život. (Skutky 13:48). Teda ktorí uverili? Tí, ktorí boli na to určení!
Mnohým ľuďom, ktorí sa príliš nezaujímajú o Boha a Jeho slovo, pritom by čítali tento text môže napadnúť, že je to Boh, ktorý určil ľudí, ktorí uveria v Krista. Pozrime sa do Písma, že to tak skutočne je. V skutkoch apoštolov čítame: chválili Boha a boli obľúbení u všetkého ľudu. A Pán pridával na každý deň tých, ktorí boli zachránení. (Skutky 2:47). Pán pridával zachránených! Nie človek sa obracal k Bohu, ale bol to Boh, ktorý pridával ľudí k viere. Môže teda viera závisieť len a výhradne na Bohu?
Milosťou ste spasení, hovorí Pavol a dodáva: Ale ak milosťou, vtedy už nie zo skutkov, pretože milosť by už nebola milosťou. A jestli zo skutkov, nie je to už milosť, pretože skutok už nie je skutkom. (Rimanom 11:5-6). Čo je to milosť? Je to udelenie slobody niekomu, kto si ju vôbec ničím nezaslúžil. Ako keby malo v jeden deň byť popravených 1000 väzňov, no prišiel by kráľ a určil by sto ľudí, ktorí by dostali milosť a okamžitú slobodu. Božia milosť je presne takáto. My sme ako tí väzni a plne si zasluhujeme smrť a večné zatratenie bez milosti. Ale Boh sa zmiloval a určil, ktorí budú zachránení skrze Krista, ktorí uveria v Neho.
Ak by sme do toho zamontovali slobodnú vôľu, vyzeralo by to smiešne. Keby spomenutý kráľ dal milosť tým sto ľuďom, ale oni by povedali - daj nám čas na premyslenie, my sa musíme rozhodnúť, či túto milosť prijmeme. Kráľ by asi nevychádzal z údivu nad bláznovstvom tohto ľudu. No ešte smiešnejšie by vyzerala požiadavka ostatných 900 ľudí, ktorí milosť nedostali. Oni by kráľovi zase povedali - my sa rozhodneme, či tvoju milosť prijmeme. Napriek tomu, že im nikto túto milosť nedal, oni sa chcú rozhodnúť, či ju prijmú. Žiaľ, takto dnes premýšľa väčšina kresťanov keď si myslia, že to boli oni, kto sa rozhodli pre Boha. Na tom by ešte nebolo nič tragického, horšie je na tom to, že väčšina kresťanstva sú telesní ľudia, ktorí chodia do kostola, no Boha nepoznajú, nehľadajú Ho, nepýtajú sa po Ňom a aj ich život nie je odlišný od života pohanov. Oni veria v boha, ktorého si sami vytvorili vo svojej mysli, ktorého im vykresloval nejaký zlý teológ, systém alebo cirkev. V podstate títo ľudia sú pohania a i keď javia známky zbožnosti, mocného Boha, Tvorcu, Spasiteľa, Toho - ktorý si vyvolil svoj ľud - neprijímajú a nechcú o Ňom počuť. Nemajú Božiu milosť a preto konajú zo svojej samospravodlivosti, svojich skutkov, svojich výkonov, ale zo skutkov nebude ospravedlnený nikto - hovorí Písmo.
Čo hovorí Ježiš? Nie vy ste si mňa vyvolili, ale ja som si vás vyvolil a ustanovil som vás, aby ste vy išli a niesli ovocie, a vaše ovocie aby zostávalo, aby, za čokoľvek by ste prosili Otca v mojom mene, dal vám. (Ján 15:16). Nie učeníci si vybrali Ježiša, ale Ježiš si vybral ich. Taktiež nám Písmo hovorí: V tomto je láska: nie že by sme my boli milovali Boha, ale že on miloval nás a poslal svojho Syna jako smierenie za naše hriechy. (1. Jánov 4:10). V nás nie je nič, čím by sme mohli Boha spoznávať, hľadať, nieto sa ešte s ním zhovárať v modlitbe, chváliť Ho a uctievať, či milovať. Bol to Boh, ktorý si zamiloval nás a dal nám milosť. Veď Pavol jasne hovorí, že ak by spása bola zo skutkov, už to nie je milosť.
Má právo Boh na to, že si niekoho vyvolí a iného nie? Plné právo. Prečo? Pretože my všetci sme zločinci a Boh nie je povinný žiadnemu zločincovi darovať spasenie. Ako padlým anjelom nedal vôbec žiadnu milosť, pritom zostal svätý, spravodlivý a láskavý, tak mohol učiniť aj padlému človekovi. Naša spravodlivosť voči Bohu je tak hriechom narušená, že buď Boha poprieme, alebo obviníme z nespravodlivosti, pretože sme nezakúsili aký dobrý je Pán. Keby nás dnes Boh poslal do horúcich pekiel bez akejkoľvek milosti, celé nebo sa bude radovať nad Jeho svätým rozhodnutím, pretože my vieme konať iba sebecké a zlé veci vo svojom živote. Ale celé nebo žasne nad tým, že tento spravodlivý Boh dal človekovi milosť, dokonca v tom najdrahšom čo mal - vo svojom Synovi. Boh chce, aby všetci ľudia boli spasení, ale človek spasený nechce byť - ani jeden.
Kristus a Jeho kríž je pre človeka bláznovstvo, hlúposť, naivita. Preto celá spása zostala ležať na pleciach Boha. Prečo sa Boh nerozhodol zachrániť všetkých ľudí bez rozdielu? Nevieme! Boh nám zjavil iba nepatrnú časť samého seba v Písme, no mnohé veci sú pred nami skryté. Písmo nám hovorí, že Boh je nemenný v každom ohľade. Určite budete súhlasiť s tým, že Boh je spravodlivý a nedá sa podplatiť, ale už menej budete súhlasiť s tým, že Boh sa rozhodol darovať iba určitým ľuďom spásu a iným nie. Prečo? My veriaci máme v tomto obrovskú istotu, pretože máme Boha ktorý vie čo robí, ktorý zavŕši svoje dielo. On ešte pred založením sveta vedel o každom jednom človeku a už vtedy v jeho mysli bola záchrana pre určitých ľudí, z Jeho láskavého rozhodnutia. Mal Boh právo všetkých ľudí zatratiť? Plné právo, ale On daroval určitým ľuďom spásu, pretože je dobrý. Pohan v tomto vidí obrovskú krivdu a nespravodlivosť, Boha popiera, nenávidí Ho a aj keď sa mu dostane nejaký útržok do ucha, vidí Boha iba ako tyrana. Ale Boh každého volá, aby sa dal zachrániť a bolo mnoho zatvrdnutých ateistov, ktorí odmietali Boha, hľadali dôkazy o Jeho neexistencii, až napokon kapitulovali a obrátili sa. Z ľudského pohľadu by sa nám mohlo zdať, že to boli oni kto sa rozhodli pre Boha, no z Božieho pohľadu to bol Boh, ktorý ich povolal k viere - nie na základe ich dobrých vlastností ale preto, lebo sa tak rozhodol ešte pred založením sveta. Potom Boh v čase poslal svojho Syna na svet, aby dal ľuďom možnosť spásy skrze Jeho smrť na kríži a napokon poslal svojho Ducha Svätého, ktorý by človeka ku Kristovi a Jeho vykupiteľského diela pritiahol. Bez Ducha nikto ku Kristovi nepríde, aj keď Boh chce, aby ľudia prišli sami a nechali sa sami zachrániť. Tu je účinná práca celej Božej Trojice v čase a už Augustín toto správne rozpoznal v čase, kedy cirkev tieto veci strácala z obzoru, čím začala blúdiť. Prvotná cirkev brala ako samozrejmosť to, že je to Boh, kto dáva spásu, kto si vyberá, kto si vyvolí človeka. Pavol o tom ani nemusel diskutovať, pre jeho listy je toto základ evanjelia, teda základ milosti.
Vieme však to, že Boh dal ľuďom všetky prostriedky k tomu, aby sa ľudia rozhodli sami zo seba a preto Písmo učí aj tú druhú stránku veci - máš Boha hľadať, spoznávať a prijať. Veď Boh hovorí, že kto príde ku Kristovi, toho nevyženie, ale ho láskavo prijme. Boh nemá záľubu v smrti bezbožníka, on sa nekochá v tom, že ľudia neustále od Neho utekajú, popierajú Ho a nenávidia. No Boh uplatňuje jak milosť, tak aj spravodlivosť. Preto tento svätý Boh, ktorého nedokážeme svojim rozumom pochopiť ustanovil, že On dá milosť niektorým ľuďom, aby boli spasení, aby sa obrátili. Pavol to dobre vie a preto píše: Boh hovorí v Mojžišovi: Zmilujem sa, nad kým sa zmilujem a zľutujem sa, nad kým sa zľutujem. (Rimanom 9:15). Pre Boha by bolo jednoduchšie to, keby mal na zemi rozumných ľudí, ktorí použijú svoj rozum a prijmú Jeho Syna, ktorý sa za nich obetoval. Nemusel by v Písme potom hovoriť takéto tvrdé slová na našu adresu. Ak by sme my ľudia mali čo i len kúsok dobra v sebe, čo i len kúsok súdnosti, čo i len kúsok múdrosti, ktorá by nás priviedla ku kríži, Boh by mal ľahkú úlohu. Ale na zemi sa nikto nikdy nenarodil tak, žeby sa rozhodol Boha hľadať, že by Boha miloval bez toho, aby ho najprv musel milovať Boh. Preto: Tak tedy nie je to vecou toho, kto chce, ani toho, kto beží, ale vecou Boha, ktorý sa zmilováva. (Rimanom 9:16).
Spása nie je v našich rukách,my sme plne odkázaní na Boha. Na druhej strane, Ježiš klope každému človekovi na srdce, aby mu ho otvoril. A opäť a opäť mu ho otvorí iba ten, koho na to Boh určil. Ostatní ľudia milujú hriech, milujú zlé veci a svätosť sa im hnusí.
Príklad toho, ako sa Boh zmiloval nad človekom je Lýdia zo skutkov apoštolov. Čítame tam: A počúvala nejaká žena, menom Lydia, ktorá predávala purpur, z mesta Tyatír, bojaca sa Boha, ktorej Pán otvoril srdce, aby pozorovala na to, čo hovoril Pavel. (Skutky 16:14). Lýdia počúvala Pavla, počúvala Božie slovo. Ale ako uverila? Tak, že jej Pán otvoril srdce. Nie ona sa rozhodla zo svojej skazenej slobodnej vôle, ale bol to Boh, kto Lýdii otvoril srdce. Potom ako jej to Boh učinil, urobila pokánie, vyznala vieru, dala sa pokrstiť a stala sa nasledovníkom Krista. Nie naopak!
Veď Ježiš hovorí: Nikto nemôže prijsť ku mne, keby ho nepritiahol Otec, ktorý ma poslal, a ja ho vzkriesim v posledný deň. (Ján 6:44). Nikto nemôže prísť ku Kristovi, keby ho nepritiahol Otec. A znovu platí, že Boh by bol rád, keby mal na zemi mysliacich ľudí, ale ľudia sú tak skazení hriechom, že tento hriech milujú a Boha nenávidia, preto je spása na Bohu.
Prečo Peter uveril, že Ježiš je Boží Syn - Kristus? Mohli by sme povedať, že to bolo preto, lebo to rozpoznal, ale Biblia nám dáva ranu kladivom keď hovorí: Ježiš sa ich spýtal: A vy čo hovoríte, že kto som ja? A Šimon Peter odpovedal a riekol: Ty si Kristus, Syn živého Boha! A Ježiš odpovedal a riekol mu: Blahoslavený si Šimone, synu Jonášov, lebo telo a krv ti toho nezjavily, ale môj Otec, ktorý je v nebesiach. (Matúš 16:15-17). Vidíme jasne v tomto verši, že nie Peter rozpoznal v Kristovi Boha, ale mu to zjavil Otec Boh, ktorý je Duch a otvoril Petrovi oči a srdce. Nebolo to rozhodnutie Petra, ale rozhodnutie Boha.
Otázka teda znie - obrátil som sa k Bohu sám zo svojej vôle, alebo to bol Boh ktorý mi otvoril srdce, daroval mi vieru a to preto, lebo sa tak rozhodol na základe o ktorom nemám ani len tušenia? Spurgeon sa pýtal sám seba takéto otázky:
Bol som to ja, kto sa rozhodol kde sa narodím, alebo Boh? Boh ma mohol postaviť do rodiny afrického šamana a nikdy by som nepočul evanjelium a tak zomrel vo svojich hriechoch. Bol som to ja, kto sa rozhodol, ktorým rodičom sa narodím? Mohol som sa narodiť v rodine opilca, alebo prostitútky, ale Boh ma povolal do rodiny viery. Bol som to ja, kto sa rozhodol pre čas kedy sa narodím, aké budem mať pohlavie? Určite nie! Ako si teda môžem myslieť, že som sa sám rozhodol pre vieru, keď človek nemá moc nad tým, aby sa obrátil sám, aby sa znovu sám Duchovne znovuzrodil?! Ó aká pýcha bdie v človeku.
V Izraeli si vážili bohatých ľudí, pretože vedeli, že aj bohatstvo je od Boha. Bohatý bol Abrahám, Jákob, Jozef, Dávid a mnoho ďalších. Keď prišiel bohatý mládenec k Ježišovi, mal predať majetok, on však odišiel smutný, Ježiš hovorí: Ameň vám hovorím, že bohatý ťažko vojde do nebeského kráľovstva. A zase vám hovorím, že ľahšie je veľblúdovi prejsť cez ihelné ucho než bohatému vojsť do kráľovstva Božieho. (Matúš 19:23-24).
Toto bol pre učeníkov totálny šok. Oni si mysleli, že bohatí ľudia sú Bohom vyvolení a Boh ich už tu na zemi zahŕňa svojou láskou. Ale Ježiš im hovorí úplne protiklad toho, čo od malička počúvali v synagógach. Tak sa učeníci prestrašene medzi sebou pýtajú: kto teda môže byť spasený? Ježiš im odpovedal: U ľudí je to nemožné, ale u Boha je všetko možné. (Matúš 19:26). Vidíme tu jasnú Ježišovu odpoveď - u ľudí je nemožné aby boli sami od seba spasení! Je to na Bohu.
My nemáme Boha, ktorý by sa rozhodoval v čase a riešil situácie ako to robíme my v našich životoch. My máme Boha, ktorý o všetkom vedel, všetko naplánoval a všetko napokon bude slúžiť dobrému. Boh je nemenný a pevný, On je mimo čas a vstupuje do ktoréhokoľvek časového obdobia akoby do prítomnosti. Toto naša ľudská myseľ nedokáže pochopiť, čo ešte pochopiť to, že Boh všetko vedel, každý jeden detail, ktorý sa udeje na zemi počas celej existencie ľudstva. O čo viac môžeme žasnúť nad tým, že Boh nenecháva plynúť dejiny bez toho, že by o nich nevedel. On do nich zasahuje a napráva mnohé škody, ktoré by sme my ľudia napáchali. Jób hovorí: Viem, že môžeš všetko, a že ti nemôže byť prekazený niktorý úmysel. (Jób 42:2). Boh hovorí o sebe: Ja, ja som Hospodin, a niet spasiteľa krome mňa. Ja oznamujem, zachraňujem a ohlasujem, a nieto medzi vami cudzieho boha, ktorý by to bol vykonal, a vy ste mojimi svedkami, hovorí Hospodin, a ja som silný Bôh. Aj od tohoto dňa som ja ten istý, a nieto nikoho, kto by vytrhol z mojej ruky; keď konám niečo, kto ju odvráti? (Izaiáš 43:11-13).
Boh má svoj plán s celým ľudstvom, s celou históriou. Naša skazená prirodzenosť nemôže Boha vystihnúť, ťažko chápe Jeho spravodlivosť a to aj preto, lebo seba samých pasujeme za spravodlivých, čo je prvotriedna lož a tak nemôžeme vidieť skutočnú spravodlivosť. Jedného dňa nám budú veci zjavené, prečo Boh konal tak ako konal a budeme prekvapení. Boh hovorí: Pamätajte na predošlé veci, dávne od veku, že ja som silný Bôh, a nie je viacej nijakého Boha, ani nieto podobného mne, ktorý oznamujem od počiatku to, čo bude na koniec, a od pradávna veci, ktoré sa ešte nestaly, ktorý hovorím: Moja rada stojí, a činím všetko, čo sa mi len ľúbi, (Izaiáš 46:9-10).
Je to Boh ktorý všetko stanovil a určil a nie je nikto v celom vesmíre, kto by mohol povedať, že Boh konal nespravodlivo, ani nie je sila ktorá by Mu určila, ako čo má urobiť, alebo by mu Jeho zámer mohla prekaziť. Ak by bol náš Boh nespravodlivý, beda nám všetkým. Ak by bol nemenný - nemohli by sme sa spoliehať na Jeho spásu, ktorú nám dal ako dar. Akú rolu hrá naša hriechom poznačená slobodná vôľa, v rozhodnutí sa pre Tohto Mocného Tvorcu?! Bez Boha nič o sebe nevieme, nie ešte aby sme vedeli o Ňom. Je to Boh ktorý si vyvolil: Pozrite len svoje povolanie, bratia! Nie mnohí ste múdri podľa tela, nie mnohí mocní, nie mnohí urodzení, ale čo je svetu bláznivé, vyvolil si Boh, aby múdrych zahanbil; čo je svetu slabé, vyvolil si Boh, aby mocných zahanbil; (1. Korinťanom 1:26-27).
Koľko mocných ľudí dnes zbrojí proti Bohu? Koľko vedcov svoje objavy, ktoré ukazujú na Boha, prenášajú na náhodu, ktorá prakticky v tomto svete neexistuje. Koľko politikov, mocností sveta, ľudí ktorí majú moc, pod palcom médiá, noviny, TV, rádio, sa posmieva Bohu a myslí si, že Boh neexistuje. Boh ale hovorí, že nie múdrych si Boh vyvolil, nie tých, ktorí ovplyvňujú verejnú mienku, nie takých, ktorí si založia ateistické fóra a weby, kde prezentujú iba to, že majú hlavu na krku - teda že neveria v Boha, čo je ich prirodzenosť. Boh si vyvolil slabých, nevýrazných, bezmocných, pokorených, aby vysmial tých silných. Veď nikto neodíde ku bránam smrti ako dav, ale každý človek sa ukáže pred smrťou sám a holý ako Adam pred pádom. Sám budeš prekračovať bránu smrti a sám za seba budeš stáť pred strašným spravodlivým súdom Toho, ktorému všetko patrí - celý vesmír. Nebudeš členom ateistického krúžku, ani členom humanistov, darwinistov, skeptikov - sám odídeš do brán smrti - sám za seba, zo svojimi hriechmi, zo svojim zle prežitým životom, ktorý bol plný tvojich vlastných neprávostí a vín. Počujte, bratia moji milovaní: či Boh tých, čo sú v očiach sveta chudobní, nevyvolil, aby boli bohatí vo viere a dedičia kráľovstva zasľúbeného tým, čo Ho milujú? (Jakub 2:5).
Boh si vybral, vyvolil a mal na to právo. Poznám mnoho kresťanov, ktorí túto myšlienku zavrhujú, i keď sa s ňou stretávajú v Písme na každom kroku. Boh nám musí dať svojho Ducha, svoju milosť, my musíme potom pod ťarchou milosti rezignovať, pokoriť sa pred Bohom a uznať všetky Jeho diela ktoré vykonal. Ako poznáme Boha v ktorého veríme? Alebo veríme Boha svojich predstáv, ako nám ho vykreslili iní ľudia? Boh Písma je Bohom obrovskej moci, majestátu a obdivu. Zároveň je strašným Bohom spravodlivosti a súdu nad neprávosťou, do ktorej patríme aj my ľudia. Nechajme ešte hovoriť Božie slovo.
Ježiš sa modlí arcipastiersku modlitbu takto: Zjavil som Tvoje meno ľuďom, ktorých si mi dal zo sveta. Boli Tvoji a mne si ich dal, a zachovali Tvoje slovo. (Ján 17:6). Komu zjavil Božie meno Ježiš? Tým, ktorých mu dal Boh zo sveta. Nie tých, ktorí sa pre Neho rozhodli. Ježiš neprosí za všetkých ľudí, ale iba za tých, ktorých mu Otec Boh dal: Ja za nich prosím, nie za svet prosím, ale za tých, ktorých si mi dal, lebo sú Tvoji. (Ján 17:9). Ježiš končí túto modlitbu takto: Otče, chcem, aby aj tí, ktorých si mi dal, boli so mnou, kde som ja, a videli moju slávu, ktorú si mi dal, pretože si ma miloval ešte pred založením sveta. Spravodlivý Otče, svet Ťa nepoznal, ale ja som Ťa poznal, aj títo poznali, že si ma Ty poslal. Oznámil som im Tvoje meno, a ešte oznámim, aby láska, ktorou si ma miloval, bola v nich a aby som ja bol v nich. (Ján 17:24-26). Tým, ktorým dal Boh vieru, spoznali Boha, ale svet Boha nepozná.
A nielen to, ale aj keď Rebeka bola tehotná od jedného (muža), Izáka, nášho otca, a keď sa jej ešte nenarodili (synovia), ani nespravili nič dobré ani zlé, aby zostala v platnosti rada Božia, tá podľa vyvolenia (Rimanom 9:10-11). V tomto verši vidíme jasne Božie vyvolenie, ktoré je dané od počiatku sveta. Rebeke sa narodili dvaja synovia, ešte nevykonali nič - ani dobré, ani zlé, ale aby zostala rada Božia - jeho nariadenie, ktoré predom stanovil - a závislá od Toho, ktorý povoláva, a nie od skutkov, bolo jej povedané: Starší bude slúžiť mladšiemu, (Rimanom 9:12). Boh ustanovil ešte pred počiatkom sveta, že starší syn Ezav, bude slúžiť mladšiemu Jakobovi. Prečo? Aby zostalo v platnosti večné Božie rozhodnutie. Vieme o tom povedať niečo viac, rozumieme týmto Božím cestám? Nerozumieme, ale vierou prijímame a žasneme nad Bohom našim Tvorcom a Jeho cestami, ktoré ďaleko prevyšujú naše cesty.
Čo hovorí Pavol o sebe? Že to bolo jeho rozhodnutie, nasledovať Krista, keď predtým Kristovcov prenasledoval? Ale keď Tomu (Bohu), ktorý ma od života matky vyvolil a milostivo povolal, zaľúbilo sa vyjaviť vo mne svojho Syna, aby som hlásal radostnú zvesť o Ňom medzi pohanmi, ani chvíľu som sa neradil s telom a krvou. (Galaťanom 1:15-16). Pavol berie vyvolenie Bohom ako normálnu vec, všetky jeho listy sa nesú v tomto duchu a ani nemá potrebu vysvetľovať, prečo tak Boh koná a berie to automaticky.
Veď ešte pred stvorením sveta vyvolil si nás (Boh) v Ňom (v Kristovi), aby sme boli svätí a bez úhony pred Ním, keď nás z lásky podľa milostivej rady svojej vôle predurčil byť Mu synmi skrze Ježiša Krista (Efezanom 1:4-5). Pred stvorením sveta Boh predurčil k viere.
Akú rolu hrá slobodná vôľa v oblasti rozhodovania sa pre Boha? Žiadnu. Augustín vo svojom diele napísal: Samotná milosť, dobré skutky aj viera, všetko existuje len vďaka Božiemu daru a jeho pomoci. Je Boh, ktorý robí v nás to, čo dobré robíme; všetko naše závisí od neho. Do páde Adama, Boh mohol nechať ľudstvo napospas zatrateniu, ale jeho nezaslúžené milosrdenstvo dáva spásu, bez zásluhy (bez skutkov, zo svojej spravodlivosti).
Na koncile v Efeze cirkev prijala toto ako pravdu a odsúdila Pelagiána ako heretika za to, že učil spásu zo skutkov. Táto istá cirkev po reformácii na Tridenstskom koncile v Európe prehlásila, že kto by učil spasenie z viery a milosti Božej, nech je prekliaty. Ako hlboko sa táto lož, ktorú satan zasial do cirkvi, zakorenila v srdciach mnohých ľudí a táto lož sa dodnes vyučuje v jednotlivých zboroch.
Tí, ktorí Boha milujú, činia to preto, lebo Boh im zasial vieru do srdca, lebo to bol Boh, ktorý si ich vyvolil k svojmu dielu. Boh však nikomu nepovie nie, ak Ho bude človek hľadať celým svojim bytím, až napokon prijme úžasné pravdy, ktoré sa človeku zdajú najprv nepríjemné preto, lebo ešte neskúmal Boha, aký skutočne je, skrze Božieho Ducha. Každý kresťan si prešiel tým, že nemohol najprv prehltnúť tieto hlboké pravdy o vyvolení Bohom a búril sa proti nim. Ale keď kapituloval pred touto pravdou, stalo sa to preto, lebo sa úplne pokoril pred Bohom a vyznal Jeho majestát - Jedine Bohu Patrí Sláva.
Evanjelium hlásajme však v Duchu Písma, aby sa každý človek pokoril pred Bohom, išiel pod kríž milosti a vyznal že je hriešnik, ktorý smeruje do večnej záhuby. Spurgeon to vystihol tak, že je záhrada, ktorá má vchod, kde nad týmto vchodom je nápis: vstúp do tejto záhrady, ktorá je určená pre hriešnikov. Mnoho ľudí tam nevstúpi, pretože si myslia, že nie sú na tom až tak zle. Mnoho hriešnikov sa tam tiež neodhodlá, pretože nemajú istotu, či by ich tam prijali a tak chodia každý deň okolo bez toho, aby sa odhodlali prekročiť prah. Napokon tam vstúpi hriešnik s tým, že chce mať odpustené viny a keď je už dnu, pozrie na nápis nad bránou z druhej strany, kde je napísané: vitaj, môj vyvolený.
Písmo pozná obe stránky veci. Apeluje na ľudskú zodpovednosť, no zároveň sa musí stať rada, ktorú Boh ustanovil ešte v čase, kedy tu nič nebolo. My ako ľudia máme hľadať Boha, zhovárať sa s Ním v modlitbe, dôverovať mu vo svojom živote, pretože On je to, kto náš život riadi a dáva nám dobré dary aby sme nezahynuli. Máme Ho uctievať, rozjímať nad Ním, dať sa presvietiť evanjeliom, ktoré máme ďalej zvestovať, pretože Boh má svoj ľud všade po svete a má ešte mnoho tých, ktorí zatiaľ spia vo svojich hriechoch a Boha nepoznajú ani poznať nechcú, aby im On otvoril skrze naše kázanie oči a uši. Kiež by aj toto zamyslenie Boh použil k tomu, aby ďalšieho hriešnika priviedol ku spáse...
