Pretože to, čo sa môže vedieť o Bohu, je im (ľuďom) zjavné, pretože im to Bôh zjavil.  Lebo jeho, len smyslom duše pochopiteľné neviditeľnosti vidieť od stvorenia sveta po učinených veciach, totiž jeho večnú moc a jeho božstvo, aby boli bez výhovorky. (Rimanom 1:19-20).

Boh sa nám zjavil skrze prírodu, vesmír, svet. Pohan sa kochá v prírode, dokonca ju nazve matkou, nikdy ho však nenapadne to, že by oslavoval Toho, kto túto prírodu nielen stvoril, ale ju aj múdro dodnes riadi - Boha. Dokonca blázon človek zašiel až tak ďaleko, že odmietol inteligenciu v prírode. Namiesto toho sám seba presviedča o tom, že toto geniálne dielo vzniklo náhodou, procesom miliónov rokov, vzniklo len tak výbuchom - deštrukciou. Ako ďaleko sú blázni schopní zájsť.

Pretože poznajúc Boha neoslavovali ho jako Boha ani mu neďakovali, ale zmárniveli vo svojich myšlienkach, a zatemnilo sa ich nerozumné srdce,  hovoriac o sebe, že sú múdri, stali sa bláznami (Rimanom 1:21-22).

Keď si veriaci človek číta knihy ktoré sa tvária múdro a vedecky, musí sa nad nimi iba pousmiať a brať to všetko ako rozprávky, čo v konečnom dôsledku rozprávky aj naozaj sú. Dnešné vedecké teórie ohľadom stvorenia sú podobné sci-fi knihám a knihám s tématikou fantasy. A ľudia dnes milujú fantasy, milujú fantasy mimozemských civilizácií, UFO, pradávnych civilizácií a taktiež fantasy o deštrukčnom výbuchu, ako vzniku legendami opradenej dnešnej civilizácii. 

Keď sa pozrieme dnes na vesmír, ktorý veda objavila, musíme nad Stvoriteľom iba žasnúť. Aký obrovský kolos Boh stvoril je nepochopiteľné. Vykonal to aj preto, aby sme žasli nad Jeho majestátom, Jeho mocou a silou. Naša zem je iba bodka z pohľadu slnka a slnko z okraja mliečnej dráhy sotva vidno. No ani mliečna dráha nie je nejako veľká v porovnaní z inými galaxiami ktorých je nespočet. Boh sa k tomuto dielu priznáva hneď na počiatku Biblie. Jóba sa Boh pýta:

Kde si bol, keď som kládol základy zeme? Povedz niečo rozumné, ak vieš! 

Otázka na ktorú nikto nevie dať odpoveď. Dnešná veda dokáže pozorovať iba prítomné procesy. Všetky vedecké poznatky ktoré sa týkajú minulosti a zvlášť ďalekej minulosti, už nespadajú do oblasti vedy, ale viery. Je to viera v teórie, že takto to azda mohlo byť. Ale Boh bol na počiatku a preto sa pýta človeka: Kde si bol, keď som kládol základy zeme? 

Človek aby Boha poprel, vymyslel si teórie ako by to mohlo byť, ako to pravdepodobne bolo, ale keďže nikto nebol na počiatku, nie je to možné nijako vyskúmať. Existujú názory že tu boli magnetické polia, okolo ktorých sa nabaľoval hviezdny prach, alebo iné teórie a rozprávky, ale Boh je múdry konštruktér vesmíru aj našej planéty a tak pokračuje v otázkach: 

Ty iste vieš, kto jej určil rozmery a kto roztiahol nad ňou merací pás! Na aký základ boli spustené jej piliere a kto položil jej uholný kameň vtedy, keď ranné hviezdy zvučne plesali a jasali všetci nebešťania? (Jób 38:4-7).

Boh prehovára ku nám ďalej, prehovára k vedcom tejto doby, všetkým skeptikom a dáva im jednoduché otázky a chce jednoduché odpovede. 

Kto uzavrel more bránami, keď vyrazilo prúdom z lona hlbiny, keď som mu oblaky dal za odev a hustú mrákavu za plienky, keď som mu vyznačil medze a položil závoru i bránu? Vtedy som povedal: Až potiaľ môžeš ísť, a nie ďalej, tu sa zlomí pýcha tvojich vĺn. (Jób 38:8-11).

My skúmame vesmír, galaxie, minulosť a pritom nepoznáme ani vlastnú planétu. Boh sa nás pýta:

Prenikol si už k prameňom mora a poprechádzal si sa po dne prahlbiny? (Jób 38:16).

A čo duchovný svet? Kde sme v poznaní duchovného sveta tak, ako to Boh opisuje vo svojom slove?

Odhalili sa ti brány smrti a videl si vráta veľkej temnoty? (Jób 38:17). Kadiaľ vedie cesta k obydliu svetla a kde má svoje miesto tma, aby si ju zavrátil do jej medzí a poznal chodník k jej domu? (Jób 38:19-20).

Žasnime ďalej nad veľkoleposťou Boha, ktorý stvoril všetko okolo nás.

Môžeš ty zviazať hviezdy Plejád, alebo rozviazať zväzky Oriona? (Jób 38:31). Ty vyšleš blesky, aby šli a povedali ti: Ajhľa, tu sme? (Jób 38:35).

BOH A JEHO VEĽKOSŤ

Boha je možné spoznať z toho čo stvoril. Dnes žasneme aj vďaka vede nad tým, že jedna jediná bunka, je zložitejšia ako miliónové mesto. Ako múdro Boh vymyslel kolobeh vody, aké je to inteligentné, keď rastliny prijímajú dusík, vypúšťajú kyslík, ktorý my ľudia potrebujeme k životu. Aký úžas je nad tým, že Boh nám vložil do hlavy ucho, ktoré počuje a rozpoznáva zvuky, oko ktoré vidí, jazyk ktorý vie chutnať, nos ktorý dokáže rozpoznať vône. Kráľ Dávid ktorý Boha poznal ako Stvoriteľa a žasol nad ním, hovorí hlúpym ľuďom, ktorí si mysleli že Boh ich azda nevidí a nepočuje: Či nepočuje Ten, ktorý vám vsadil ucho? Či nevidí Ten, ktorý oko utvoril? (Žalmy 94:9).

Ako môžeme žasnúť nad tým, keď nám Boh hovorí, že pozná všetky časy - minulé, prítomné aj tie budúce. Boh vedel o každom človeku skôr, ako sa narodil. Boh je mimo čas a môže vstúpiť do budúcnosti tak, ako aj do minulosti. Dávid hovorí: Lebo Ty si mi stvoril ľadviny, v matkinom živote Ty si ma utkal. (Žalmy 139:13).

Bol to Boh, kto ťa stvoril v lone matky, kto ti vdýchol život, kto sa o teba stará, aj keď Ním opovrhuješ. Jeremiáš hovorí: Skôr, ako som ťa utvoril v živote matky, poznal som ťa... (Jeremiáš 1:5). 

Boh vedel o tebe skôr, ako stvoril tento svet, ako sa narodili tvoji rodičia. Vedel o všetkom skôr, ako sa to stalo a aj preto nám zanechal vo svojom slove proroctvá o budúcnosti. Boh stvoril obrovský vesmír mamutích rozmerov, stvoril galaxie, planéty, rastliny, vody, moria, pevniny, zvieratá, človeka, zmysly, rozum, bunky, orgány. Aké hlúpe je poprieť tohto Tvorcu a povedať - to sa všetko stalo len tak. 
Naopak, aké veľkolepé je v srdci všetko toto pochopiť a obdivovať Božie zázračné diela. My nedokážeme preletieť ani medzi dvomi planétami naše slnečnej sústavy, nieto ešte ísť niekam na okraj mliečnej dráhy a Boh toto všetko stvoril a obopína to, aby to ako obrovské dielo ukazovalo na Neho. Aká hlúposť kvitne v človeku, ktorý nie je v tomto vesmíre veľký ani ako milióntina z makového zrnka, keď to všetko poprie, pritom Boh mu do srdca vložil poznanie Boha. 

Dávid padá do prachu pred týmto Bohom a hovorí: Keď hľadím na Tvoje nebesá, na dielo Tvojich prstov, na mesiac a hviezdy, ktoré si upevnil: Čo je človek, že naň pamätáš? A čo syn človečí, že sa ho ujímaš? (Žalmy 8:4-5).

Pre Boha by mal byť človek nepodstatný, mal by byť iba vzbúrenec, ktorý poprel Boha a žije si svoj bezuzdný sebecký život. Boh by nás mal nechať, nech si prežijeme svoje bezbožné životy a všetci bez rozdielu pôjdeme do večného zatratenia - duchovnej večnej smrti. Tento obrovský Boh, ktorý obopína celý vesmír, ktorý svojim slovom ho udržuje a spravuje, by mal človeka odignorovať a nechať ho napospas svojmu údelu. Jeden verš je takto v Písme aj smerovaný, keď Izaiáš hovorí: Všetky národy sú pred Ním ako nič, úplne nič neznamenajú pre Neho. (Izaiáš 40:17). 

Toto by bol správny a opodstatnený postoj Boha ku človeku - nič pre Neho neznamenáme. Ale Boh ku nám vysiela nepochopiteľnú lásku a chce sa nás ujať.

Dávid vidí svoju mizernosť a pýta sa: Ó Hospodine, čo je človek, že sa k nemu priznávaš? Čo dieťa človeka, že si ho vážiš? (Žalmy 144:3). Dávid vidí človeka iba ako nepodstatný tieň, ktorý tu na chvíľu je a potom zmizne: Človek je podobný vánku, jeho dni sú ako letiaci tieň. (Žalmy 144:4).

Boh by nemusel pre človeka ani len pohnúť prstom. Má na to plné právo, pretože človek je ako zlý vírus v jeho prekrásnom vesmíre, ktorý ničí a požiera vlastnú planétu ako kobylka. Boh by mal zatriasť zemou a človeka v nej zahubiť. Ale my čítame neskutočné veci v Božom slove. Boh nechce aby človek zahynul a ponúka mu záchranu - spásu. Urobí to tak, že tento obrovský a mocný Boh sa narodí v tele človeka, poníži sa na úroveň skazeného ľudstva, vyučí ľudstvo o sebe samom, aký Boh vlastne je a sám seba zmarí na kríži, aby tam zaplatiť dlh človeka voči Všemocnému Bohu. Smrť ktorú sme mali my podstúpiť ako hriešni ľudia, podstupuje Boží Syn za nás a ponúka nám spasenie. V Písme čítame neuveriteľnú vec: Lebo tak Boh miloval svet, že svojho jednorodeného Syna dal, aby nezahynul, ale večný život mal každý, kto verí v Neho. (Ján 3:16).

Boh chce za svoje ťažko vydobyté výkupné na Golgotskom kríži iba jedno - vieru v Boha, v Jeho Syna. Kto uverí, nezahynie. Boh dáva človeku spásu zdarma vo svojom Synovi Ježišovi Kristovi. Nie je to úžasné? Je! Ale čo sa nestane. Túto spásu človek neprijíma! Človek je tak hlúpy tvor, tak bláznivé stvorenie, že nechce byť zachránený.

Pavol hovorí, že rozjímaním môžeme Boha spoznať z jeho stvorenstva. Môžeme vidieť ten kolos vesmíru, planéty, galaxie, rastliny, zvieratá, padanie listov na jeseň, keď príroda ide odpočívať, kde tieto listy budú múdro použité ako hnojivo pre pôdu. Môžeme vidieť geniálny organizmus človeka, jeho myslenie, jeho premýšľanie, jeho štruktúru, jeho posun vpred, čo všetko toto je malým odrazom samotného Tvorcu. Ráno keď sa človek zobudí a svieti slnko, môže žasnúť nad tým, ako Boh vytvoril nielen veľký vesmír, ale aj krásny vesmír, krásne ráno, trblietajúcu rosu na zelenej tráve, jemný vánok ktorý toto všetko osúša, spev vtákov, odraz slnka na hladine rieky či jazera, vodu, dážď, rastliny, ovocie. Aké úžasné dielo máme každým dňom pred sebou a my ako blázni hľadíme do seba a svojich názorov a svojho vnútorného myslenia, kde je kráľom naše ja. 

Keď sa človek zamyslí nad tým, ako Boh koná, aký je mocný, aké geniálne veci stvoril v prírode a v človeku, mal by sa pýtať ako Dávid - kto som ja Pane, že sa ku mne skláňaš a dávaš mi dokonca spásu? Ako je to možné že Ty, veľký Kráľ sveta a vesmíru, si sa uponížil tak, že si prišiel ako chudobný tesár do nášho skazeného sveta? Ako je to možné, že Ty Veľký Kráľ, si sa nechal za nás popraviť, aby sme my boli s Bohom zmierení? 

Ak premýšľame nad všetkým týmto, ako je to možné, že keď vidíme takúto veľkoleposť Boha, nedávame mu takmer nič. Možno ideme raz za týždeň do kostola, alebo mu venujeme minútu modlitby, ale tento Boh urobil pre nás všetko, obklopil nás všetkým a dal ukázal nám lásku a to tak, že poslal Ježiša Krista ako nášho vykupiteľa. Nemal by človek padnúť pred Bohom do prachu a zveriť mu svoj život plne a úplne? Boh vie o vás všetko, vie presný dátum kedy zomriete, koľko detí budete mať, ako budú vyzerať, ako sa budú volať, aké šťastie či nešťastie vás postihne, či budete alebo nebudete spasení, pretože  možno spásu tvrdohlavo odmietate. Boha nič neprekvapí. Ako je to možné, že tento Boh nás tak veľmi miluje a dáva nám lásku, ktorú nám pozemskí rodičia dať nemohli, pretože tá láska bola zahalená hriechom.?! Hľadáme lásku u svojich rodičov, partnerov, priateľov, ale tí nás často sklamú. Nie tak Boh - on nám dáva svoju lásku, zaodieva nás svojou spravodlivosťou napriek tomu, že sme to my, kto Boha zrádza. Ako je to možné, že tento svet Boha odmieta, aj keď tento Boh človekovi dal toľko dobrých darov, stará sa o každého ako dobrý rodič, napriek jeho nevere. Rozjímať o Bohu je nad naše zmysly. 

Dávid poznal Boha, pretože rozjímal nad Jeho dielami, nad Jeho vesmírom. Už toto v ňom vzbudzovalo údiv a úctu. Už diela Božích rúk v Dávidovi vzbudzovali obdiv, nieto ešte to, že tento Boh sa skláňa k makovému zrnku ktoré sa volá človek. Aj preto Pavol hovorí vo svojom liste, že nikto nemá výhovorky na poslednom súde, keby sa chcel vyhovoriť na to, že o Bohu nič nevedel. Pretože to, čo sa môže vedieť o Bohu, je im (ľuďom) zjavné, pretože im to Bôh zjavil.  Lebo jeho, len smyslom duše pochopiteľné neviditeľnosti vidieť od stvorenia sveta po učinených veciach, totiž jeho večnú moc a jeho božstvo, aby boli bez výhovorky. (Rimanom 1:19-20).