Ako toto je debilita, a píšem to takto hrubo, najvyššieho rázu. My ľudia nie sme len rozumové bytosti, ale aj citové. Samozrejme, plač patrí k tomu byť človekom. Myslím si, že už nadišiel čas, aby som uverejnil ten svoj blog, ktorý u mňa dlho zreje. O sv. Dominikovi Guzmanovi, zakladateľovi rehole dominikánov, je síce viac legiend, než skutočných faktov, ale tvrdí sa, že plakal často zo súcitu s hriešnikmi. V Katechizme Katolíckej cirkvi sa píše, že Ježiš bol aj plne človekom. Dnes ho berieme veľmi zbožštene čo mne osobne príliš prekáža. O prorokovi Jeremiášovi sa hovorí, ako o plačúcom prorokovi, ktorý má v Písme najrozsiahlejšiu knihu Starého zákona. Mladučký som, nikto ma nebude počúvať, nariekal. Mal 25 rokov, keď ho Boh povolal do služby. Mňa volá teraz v 26-tke, inším spôsobom, a čo už.

Krásne. Ďakujem. Utrela som si dve slzy za tento koment.

Boh dal človeku cit...pre iného aj pre seba, aby sme sa potešovali v trápení a radovali v radosti s inými...isto, nemusí našu uplakanú tvár vidieť každý, ja v tom mám intimčo s Ockom aby som uchránila ten posvätný moment oslobodenia...a ak zaplačem v spovednici, jedine nad mojou hlúposťou, že som si nechala toľké vziať:o) a z ľútosti, pre urážky Boha Lásky...teraz sa však môžem aj veľa smiať, chcem sa radovať v tom, ktorý ma miluje...

Myslím, že slzu sú úplne v poriadku, absolútne nepopierajú dôveru voči Bohu, nie sú dôkazom slabosti a často sú jediným spôsobom ako vyjadriť, čo sa nachádza v Božom srdci.

Každé hrdinstvo, zastieranie citov a podobne má pôvod v diablových klamstvách. Boh nás predsa pozná. Je jedno, či plačeme vnútri alebo navonok, on to vie. Tlak na formu a vonkajšie zdanie? To naozaj nie je doména reálneho života kresťana . Sme ľudia, niekto otrlejší, iný citlivejší, tieto veci sú v rôznych obdobiach života rôzne. Ale slzné kanáliky nemáme náhodou a plač nie je diablov vynález (inak by Ježiš neplakal).

Smelo, len buďme autentickí, pravdiví, úprimní. Pokrytectva je dosť aj bez toho, aby sme tvárili, že nepotrebujeme plakať (či sme chlapi alebo ženy, na tom nezáleží).

Plač je dar... aj cit je dar... nemá ich každý, zaplače každý človek a nie málo vo svojom živote. Nikomu sa v živote nesmejme, ak zaplače, je s ním Boh, ktorý ho sám tíši pre bezcitnosť ľudí...

Poviem to takto, že farár môže niečo hovoriť, niečo objasňovať, ale človek, keď bude stáť pred Bohom, tak Boh ho nebude skúšať z teologických otázok, ale ukáže mu, koľko lásky vo svojom živote prejavil. A slzy, sú často prejavom tej lásky.

Je čas plakať a je čas radovať sa, píše kazateľ, Mária Magdaléna plakala, keď Ježiša mučili a usmrtili, apoštol Peter plakal pred Pánom, aj ženy plakali, keď videli Pána trpieť, alebo ak mali sami utrpenie... Naopak, človek môže dokonca ochorieť, keď nedokáže plakať...

A možno títo kňazi sú len obeťami takejto výchovy, ktorú som mal aj ja, a to, že praví muži neplačú, plačú len baby, a ty nie si baba. No niekedy som tou babou aj chcel byť, aby mi nikto plač nevyčítal.

tak Mirko... aj tí, čonedokážu lásku dať iným sú obeťou niečoho z ich minulosti... daktorí až na konci života pochopia, čo to mohlo byť...

Preto som zástanca kritického uvažovania, alebo myslenia, kto ako chce. Pravda je tá, že muži skutočne plačú menej, ale až od puberty a v dospelosti, keď ich do značnej miery už ovplyvňuje hormón testosterón. Ten potlačuje aj potrebu plakania, alebo nie až tak tú potrebu, skôr prejav, že tečú slzy a hlasové prejavy. Vďaka tomu muži neprejavujú city tak hlboko a silno ako ženy, aj keď ich vnútorne môžu, a často aj prežívajú rovnako intenzívne ako ženy. Hormóny nás ovplyvňujú úplne vo všetkom, človek si často ani len neuvedomuje, ako je pod ich vplyvom a sú silnejšie ako racio. V tele máme niekoľko žliaz, ktoré vylučujú rôzne hormóny, pre funkciu tela nevyhnutné. (Nie sú to zďaleka len tie pohlavné hormóny, ktoré si väčšina ľudí predstaví ihneď, ako len to slovo počujú). Stačí malá porucha, a máme chorobu ako hrom, a to ťažkú. Veď taký diabetes, teda cukrovka, je narušením vylučovania hormónu inzulínu, vďaka ktorému si telo reguluje hladinu cukru v krvi. Takže som to chcel aj vedecky zdôvodniť. Výchova spraví svoje, ale každý vie, že genetika a telesné veci, nás ovplyvňujú ako ľudí oveľa viac.

František Krištof Veselý spieval: Svet nemá slzy rád, ešte ťa vysmeje...a bola v tom veľká múdrosť...aby sme sa tak chránili pred zranením iných voči nám...Možno tie výroky kňazov boli myslené tiež v dobrom, aby sme sa neumárali a netrýznili najmä sami seba...Túto pesničku si veľmi rada spievam práve vtedy, keď mi ublíži druhý a ja si potrebujem dodať odvahu, aby som ten bôľ v sebe zvládla a neubližovala si ním, navzdory prúdu sĺz, ktoré sa mi rinú po tvári...Takto bojujem so zlom, a predstavte si, zaberá to.
Ale ja som človek veľmi emotívny a za slzy sa naozaj nikdy nehanbím, či už v spoločnosti, v práci, v kostole, alebo doma. Slzy sú prejavom ľudskosti. Vyjadrujeme nimi radosť, smútok, žiaľ, i mohutné pohnutie srdca, ktorému sa práve prihovára Boh.
Ja nikdy neprejdem chladno okolo človeka, ktorý plače. I Sv. Písmo hovorí: Radujte sa s radujúcimi, plačte s plačúcimi...(Rim12,15)
Človek, ktorému sa v oku zaleskne slza, je mi veľmi blízky a sympatický

Ešte som nečítala komentáre ostatných, ale vyjadrím sa.
Aj slzy nám stvoril Boh. Plačeme preto, lebo sme tak stvorení. Aj smútok má svoj význam, aj plač, aj smiech, každá emócia je dobrá, pretože nás tak stvoril Boh.

Sme ľudia rôzni. Niekto cíti intenzívnejšie, niekto viac city skrýva - často aj sám pred sebou. Čo je lepšie? Nemôžem súdiť. Nemôžem posudzovaž iného - ako cíti, ako prejavuje svoje city. A nemôžem posudzovať vlastne ani sama seba. Aj svätý otec František hovorí (v zhode s Evanjeliom) - neposudzujte, milujte! A tak sa snažím - neposudzovať (druhých, ale) ani seba a svoje silnejšie emócie, ale milovať. Milovať ľudí (aj seba!) takých, akí sú. Ako sú stvorení, ako sú vychovaní, ako sú vyformovaní svojimi skúsenosťami i zraneniami i milosťami...

Spomínam si na môj starší článok o puzlinkách.
(http://www.mojakomunita.sk/en_GB/web/radost-a-vdacnost/vdacny-utorok/-/blogs/vd­acny-utorok%3A-dnes-o-puzlinkach?)
Každý sme nejaký. Máme rôzne vlastnosti. Niektorí ľudia majú výraznejší niektorý "roh" (napr. plačú viac ako je bežné), iní ľudia tam zase majú "priehlbinku" (možno city skrývajú a nevedia ich prejaviť). Ale všetci sme stvorení na Boží obraz a podľa Jeho nepochopiteľného zámeru. Je DOBRÉ, že sme rôzni. Práve tak to má byť. A nemáme dôvod posudzovať prežívanie iného. On má na to svoje dôvody, a svoje cesty. Môžeme sa snažiť pomôcť, ak vidíme, že sa iný trápi, alebo ide nesprávnou cestou, ale nemôžeme chcieť, aby každý prežíval veci rovnako a rovnako ich prejavoval.

A ešte - myslím, že Boh nám dal slzy (okrem iného) aj ako komunikačný prostriedok. Keď vidíme niekoho plakať, naše svedomie nám káže pomôcť, utešiť ho. Je to cesta lásky. Veď preto sa "musíme trápiť na tejto zemi", aby sme rástli v láske. Aby sme mali príležitosť prejaviť lásku. Odlíšiť skutočnú lásku (ktorá bolí, ktorá niečo stojí, ktorá môže byť niekedy ťažká a nepríjemná...) od nejakého citu, sladkastého príjemného pocitu v ktorom by sme sa najradšej kúpali celý deň. A z ktorého sa nakoniec vykľuje len sebaláska - obyčajné sebectvo ktoré nemá nič spoločné s láskou k blížnemu, dokonca ani s láskou k sebe samému.

Sv. Terezka jedného dňa po rozhovore s pápežom prestala plakať. Dodnes celkom nechápem, o čo tam išlo a ako sa jej to tak zrazu podarilo. Dlho som sa tým trápila, pretože precitlivenosť je aj mojou "nepríjemnou" vlastnosťou. Ale nakoniec som pochopila, že nemá zmysel snažiť sa pretvarovať a odmietať niektoré svoje vlastnosti (napr. sklon hneď sa rozplakať), ale mám sa prijať - taká aká som. Boh ma chce mať takúto - a On iste vie prečo. On ma miluje takúto - a preto aj ja sa mám takáto (aj uplakaná) milovať. Aj táto moja vlastnosť - s ktorou som tak často nespokojná - a moje okolie tiež - je DAROM od Boha. A ja sa učím aj za svoj plač byť Bohu vďačná. Pretože je to DAR. Ešte neviem, kam povedie - či práve svojou precitlivenosťou slúžim niektorým blížnym (aj keď o tom väčšinou neviem), či je to ťažkosť, ktorá slúži mne na posvätenie, možno niečo, čo chce Boh na mne uzdraviť a tak sa osláviť - alebo je to cesta, vďaka ktorej vidím (a milujem!) veci, ktoré by iní prehliadli... Predpokladám že to bude tak nejak všetko dokopy.

A naozaj som Mu za to vďačná. V tejto chvíli to môžem napísať s pokojným svedomím.
( Až budem zase raz "rumázgať" nad nejakou hlúposťou, ktorá podľa mienky sveta (a možno ani podľa mojej mienky) nebude stáť za to, iste bude aj to ďakovanie ťažšie - ale už viem že chcem. Že chcem aj za tieto chvíle Bohu ďakovať. )