Dejiny uháňajú, no bolo by škoda, keby sme s láskou nespomenuli na kňazov,ktorí nesmeli oficiálne vykonávať svoj úrad v rokoch 1950-1989. Dvoch z nich by som chcela predstaviť, ako slúžili v týchto ťažkých časoch.História je učiteľkou múdrosti. A mojim koníčkom.

Železničiar

Zoznámila som s s ním tak, že som chodievala upratovať na faru v mestemjôjho štúdia. Keď kňaz z farnosti nebol doma,neodišiel, sadol si a poprosil o kávu, že počká...niekedy to tvalo aj hodiny, po skončení mojich povinností, ktoré som na seba vzala, by som bola rada aj odišla, ale tento pán sa stále niečo vypytoval. Nosil železničiarsku uniformu, občas mi priniesol balíček nemeckých novín, kde boli najčerstvejšieinformácie  z  2. vatikánskeho koncilu. Tešila som sa, ale...nie je tento pán príslušník tajnej polície? Ani ma nenapadlo, že by mohol byť kňazom. Neskôr som ho stretávala na koncertoch v Redute v spoločnosti mladých ľudí, ktorých som stretávala v kostole a raz mi galantne v šatni natiahol kabát a núkal ma odprevadiť na internát, čo som rázne odmietla....čo si pomysliadievčatá, že idem s takým ...starším pánom....

Až o niekoľko mesiacov, keď sa môj pán farár sťahoval a preložili ho veľmi ďaleko, pýtala som si tip na budúce duchovné vedenie. Totiž, ostatné jeho duchovné deti už boli pridelené iným bratislavským kňazom. Tu bolo treba opatrnosť, lebo  niektorí otcovia podľahli nátlaku na spoluprácu s komunistickou mocou. A ja nič.  "Neboj sa, pre teba mám čosi špeciálne!"Potom sme išli spolu naposledný koncert sezóny a keď sa objavil  onen šedivý pán, źmurkol naň akeď prišiel, vložil moju ruku  do jeho upracovanej pravice, pocítila som mocný stisk  a videla úsmev. Tento pán, salezián, sa mi stal duchovným sprievodcom nanasledujúce dva roky. Stretávali sme sa v parku,keď pršalo, zašli sme do kaviarne , a niekedy sa posedenie s tým, čo k nemu patrilo, konalo v záhrade jeho domu v neďalekej dedinke.  V obývačkovej stene mal zabudovaný oltár, kde  slúžieval  sväté omše, na ktorých bola prítomnáibajeho mamička-starenka a niekedy ja. Jeden pondelok v júni 1967 nás ohromila správa, že sa utopil na Seneckých jazerách, kde sa pripravoval na diaľkovú maturitu železničnej priemyslovky. Ostáva záhadou, či sa naozaj utopil, alebo či mu niekto "pomohol".......

oooooooo

Lesník

Aj tento  sa upísal uniforme. Zelenej, lesníckej. Bolo ho možné každý večer vidieť na sv.omši v sprievode na sväté prijímanie. A v určité dni vystúpiť z autobusu a zájsť do neďalekého domu, kde sa potom v jednej izbe do neskorého večera svietilo. V dome bývala staršia pani, ktorá zbierala všetko možné pre misie a kým sa dalo a stačili peniaze, posielala desiatky balíkov. Potraviny iba trvanlivé, veľmi žiadané boli ceruzky, prepisovačky, zošity všetkých formátov, veľmi zachovalé šaty a najmä- okuliare.  Neskôr bolo vidno, že asi v polhodinovom intervale išli do tohoto domu viaceré  mladšie i staršie ženy. Začalo to byť nápadné, upozornila som teda "balíkárku", že to vidím z piateho poschodia nemocnice oproti ja,ale môže aj niekto iný, že by bolo dobré striedať miesta stretávok.... vďačne sa usmiala ...a počúvla moju radu. Neskôrma na tie stretávky pozvala, avysvitlo, že ide o biblický krúžok, ktorý dnes už druhé desaťročie vediem ja....lebo ten lesník už nie je medzi nami. Nik nevedel, že je kňazom. Keď prišiel zo služby, venoval sa záhrade, robil domáce práce, lebo mal tri oveľa staršie sestry, ani tie nič netušili....iba na pracovisku sa do neho niektoré slobodné staršie slečny zakukali, lebo bol, ponašom...fešák!A nestačili sa čudovať, že hoci sa blíži k štyridsiatke, stále ešte nenašil "tú pravú". Ku tajomstvu som sa dostala ja. Bolo dosť samozrejmé, že cez svatky sa dávalislužby sestrám, ktoré nemali rodiny....pán lesník bol vtedyu nás ako pacient s dosť vážnou diagnózou. Na Vianoce  ma poprosil o pomoc. Stála som pri pootvorených dverách, na vedľajšej posteli ležal starček , kotrý vnímal, ale už nerozprával. Lesník si prehodil tenučkú štólu a na parapetnej doske okna odslúžil s miniatúrnou súpravou polnočnú svätú omšu. Všade ticho a pokoj ...tichá noc, svätá noc.....Ešte desať rokov som musela na stretkách mlčať, že je kňazom. Na to, aby ma mohol spovedať, si musel pýtať dovolenie.....bol kňazom Spoločnosti Ježišovej. Slávnosne oblečeného sme ho videli v kostole až na prvú adventnú nedeľu 1989...koncelebroval, neskôr i kázal. Zakrátko mu zverili správu Charitného domova v Tatrách, kde po piatich rokoch vernej služby jedného rána neprišiel slúžiť sestričkám a hosťom svätú omšu. ...ešte vrčal holiaci strojček,keď sa zistilo, prečo. Môžem zatiaľ plniť jeho prosbu z čias, ke´d už bol zaneprázdnený, a ja som sa začala hlbšie vzdelávať- ujať sa žien, dnes už stareniek, ktoré majú lásku k Svätému písmu a túžiaho lepše poznať.

História. Upadá do zabudnutia. ale Pán vie, aká bola krásna a dnes, keď si zvlášť spomíname na služobníkov oltára, prosím aj o večnú odmenu pre týchto dvoch, ktorým za toľko vďačím.