Nedávno som si robila poriadok v starších veciach, lebo raz do roka si zvyknem zavolať upratovaciu službu, ak ide o riadenie, ktoré si vyžaduje väčšiu námahu- odľahovať nábytok, naťahovať krk, preťažovať chrbticu....
Medzi vecičkami som našla hrubší zošit , viazaný v zelenej koži. Bol to- pamätník. Donedávna boli aj medzi súčasnými deťmi a teenagermi v móde...pre niekoľkými rokmi, keď som ešte učila, mala som ich kopec v zborovni a cez voľné hodiny som sa podujala niečo nakresliť a napísať....
Ja som mala dva. Jeden som dávala deťom, ktoré mi tam počarbali a popísali všeličo. Tento zelený som dávala učiteľom a význačným osobnostiam- mám tam napríklad kresbičku od Jána Hálu- českého obdivovateľa Važca a Tatier, od majstra Hložníka, a viacerých umelcov, ktorým som bola na výstavách.... Na tých to stránkach nesmel byť ani fliačik , ani pokrčené, iba okraje chytili žltkavú farbu.
No zalistovala som madzi najstaršie zápisy. Objavila som obrázok, veľmi pekne namaľovaný pastelkami. Ešte som nemala potuchy o katolíckej viere a nestihla som sa už autorky opýtať, čo to znamená. Uprostred nezábudok (moje obľúbené kvetinky), lúčnych klinčekov, prvosienok a zvončekov bolo srdce, ovinuté tŕním a zhora šľahal plamienok.
Text bol kratučký: "Je jedno Srdce, které nikdy nezklame". 11.február 1953 Své milé žákyni Marušce věnuje Julie Jakešová, kandidátka učitelství.
Boli to päťdesiate roky....Do našej jednotriedky prišli na prax aj študentky pedagogického gymnázia, ktoré vtedy oslovovali soudružka kandidátka.
Čo ten obrázok znamená a aké riziko podstúpila budúca pani učiteľka, som pochopila až o 12 rokov.
Neviem, či sa dostala učiť. Možno ešte žije, ja som mala desať a ona sedemnásť rokov.
Ale tie slová sú nielen pri krásnej kresbičke, ale aj v mojom srdci.