príbeh všedný, a predsa....

Prišla, ako iné dievčence  spomedzi mojich gymnazistov prihlásiť sa na doučovanie z nemčiny. Sotva badateľne ťahala za sebou jednu nohu, ale tvár....tá vyžadovala radosť, ako má veľmi zamilovaný mladý človek....dávno som nevidela tak čisté, radostné oči.

Dokonca maturantka. Výborný prospech. Potrebuješ doučovanie?-opýtala som sa pochybovačne.

Nie, chcem sa naučiť ďalší jazyk.....viete, chcela by som študovať vo Viedni alebo v Passau....A -vlani som celý rok študovala individuálne, chodila som len na skúšky...

Vôbec mi nedošlo, lebo tie oči stále žiarili.

Viete, ak mi Pán daruje život.....chcela by som byť detskou lekárkou -onkologičkou a pomáhať im, -doplnila- nezveličujem- krásavica.

Až na konci povedala, o čo ide. Osteosarkóm, kostná rakovina. v kolene endoprotéza a neďaleko dvadsaťcentimetrový implantát ....Vlásky, teraz krátke, vlnisté a pekné, pred pol rokmi neboli. Tri desiatky ožiarov sa podpísali.

Porozprávala som jej o synovi priateľov, ktorý mal to isté a čoskoro oslávi päťdesiatku.

Dievča povedalo: Ak ma Pán nechá žiť....chcem byť celý život pri chorých deťoch...zasvätím im celý život....A ak si ma zoberie- budem v Jeho nádhere čakať na ďaľších z našej rodiny, až tam za mnou prídu a tam sa poteším s toľkými svätými a s Pánm Ježišom,a s babičkou....Život je krásny tak či tak.....

Ďakujem Pánovi za túto injekciu. Veľmi som ju potrebovala.