Otec bol viditeľne v rozpakoch, a jeho podráždenosť ešte vzrástla, keď otvoril krabicu. Nič v nej nenašiel, bola prázdna.

Nahnevane odvrkol: "Nevieš, že keď sa robia a dávajú darčeky, tak sa očakáva, že v nich aj niečo bude? A Ty mi dávaš prázdnu krabicu!"

Dievčatko sa na neho nechápavo vystrašene pozrelo a so slzami v očiach hovorí:

"Ocko,..... nie je prázdna! Vieš ako som sa namáhala, kým som ju naplnila mojimi mnohými božtekmi? Každý večer čo ma maminka uložila do postieľky a prečítala mi rozprávku, som Ti do nej vložila toľko božtekov koľko som ešte vládala. Viem, že nemáš na mňa toľko času lebo musíš zarábať korunky, ale tak isto aj viem ako Ťa veľmi ľúbim."

Otec vtedy precitol, kľakol si k dcérke, objal ju a rozplakal sa...

Prešiel nejaký čas, jesenné lístie už dávno prikryl nevinný biely sneh a vtedy v tej chladnej ľudskej dobe, chvíľkový osudový okamih jedného vodiča, mimochodom tiež otca stál život toto malé úprimné dievčatko...

Dni boli hádam ešte chladnejšie. A večere ešte smutnejšie. Celý ostatný čas po jej smrti otec chránil krabicu, ktorú dostal v ono vianočné ráno od svojej malej dcérky. Ležala mu vždy pri posteli na nočnom stolíku. Spoločnosť jej robil len verný krucifix s Ukrižovaným. On najlepšie vie akú hodnotu má láska. Akú má láska váhu aj keď je to len obyčajná krabica od topánok.

Pre toho otca už nikdy tá krabica nebude len obyčajnou krabicou. Bude viac ako zázračnou. A keď sa cíti slabý, bezmocný, keď nevie ako ďalej, keď mu starosti prerastú cez hlavu ..., vtedy otvorí krabicu a vyberie z nej jeden božtek, spomínajúc si pritom na lásku, s akou ich dcérka do nej pre neho vkladala.


KAŽDÝ Z NÁS, MÁ URČITE JEDNU TAKÚTO KRABICU AJ DOMA.
Je plná bozkov a lásky našich najbližších, priateľov a Boha..