Zadarmo ste dostali, zadarmo dávajte.

Veta, pri ktorej mi hlavou prebehne mnoho myšlienok. Pokiaľ sa človek nezamyslí, ani si neuvedomí, čo všetko zadarmo dostal a ani si to naváži.

Dostal samotný život, ktorý mu rodičia, z lásky dali, a nič za to nežiadali. Koľko si musela taká matka vytrpieť kým dieťa prišlo na svet. Koľko starostí, aj s otcom, mali kým dieťa vychovali. A dieťa? Neváži si život. Hazarduje s ním ako sa mu len zachce.

Mám kamaráta, ktorý mal rakovinu. Bol na tom veľmi zle. Chemoterapie vôbec nezaberali a on stále chabol a chabol. Odmetal kamarátov, rodinu, Boha. Celá jeho rodina, sa počas jeho choroby, za neho modlila. On, Ho však celý čas odmietal. Odmietal sa modliť, odmietal sviatosti, povedal, že on sa z tej rakoviny dostane sám, že on Boha nepotrebuje. Boh mu to uzdravenie však dal. Jeho rodina mu ho vymodlila, ale on aj napriek tomu žije svoj život ďalej. Malo to byť pre neho možno také zobudenie, že zabudol na Boha, stráni sa ho. Ale nie, on si radšej ďalej užíva svoj hýrivý a skazený život. Nerobí nič pre to aby jeho život vyzeral trošku inak. Nedokáže odpustiť Bohu, že práve jemu dal túto chorobu. Pritom si však neuvedomuje čo všetko odpúšťa Boh...